Vedec roka SR 2015 – rozhovor pre TA 3

12. 05. 2016

Prinášame prepis rozhovoru s Evou Májkovou podpredsedníčkou SAV a s Vedcom roka  SR 2015 Jánom Tkáčom z relácie  Téma dňa (10. 05. 2016; Televízna stanica TA 3;)

logo Televíznej stanice  TA3(10. 05. 2016; Televízna stanica TA 3; Téma dňa; 19:50; por. 2/4; Peter Bielik)

Peter Bielik, moderátor: „Poďme teda na prvú časť dnešnej relácie Téma dňa. Bude o vede a výskume a najmä o podujatí, ktoré sa nazýva Vedec roka SR. Dnes sa odovzdávali ceny a ja som veľmi rád, že môžem v štúdiu televízie TA3 privítať podpredsedníčku Slovenskej akadémie vied Evu Majkovú, vitajte."

Eva Majková, podpredsedníčka Slovenskej akadémie vied (hosť v štúdiu): „Dobrý večer, ďakujem."

Peter Bielik: „No a aj Vedca roka 2015 pána Jána Tkáča, vitajte."

Peter Bielik: „Je pre mňa veľkou cťou, že ste prijali takto bezprostredne pozvanie do dnešnej relácie. Naozaj vedecké témy sú mimoriadne zaujímavé a veľmi radi diskutujeme s ľuďmi, ktorí k nim majú čo povedať. Pani Májerková, Vás som privítal ako prvú, ako dámu, ale prvá otázka pôjde na pána Tkáča. Pán Tkáč, ocenenie Vedec roka 2015 ste získali, ja to teraz prečítam, za prácu pri využití nanotechnológií pri konštrukcii rôznych zariadení aplikovateľných v oblasti glykomiky a diagnostiky rozličných ochorení. No poďme si to preložiť do ľudskej reči, ak dovolíte, alebo do reči bežných ľudí. Čím sa teda zaoberáte?"

Ján Tkáč: „Snažíme sa v našom výskume naozaj nájsť spôsoby, ako analyzovať nejaké biomarkery ochorení veľmi citlivo, vo veľmi malých množstvách, tak aby sme boli schopní neskôr identifikovať skoré štádiá rôznych ochorení a na to nám práve slúžia vlastne výdobytky nanotechnológií. Využívame rôzne nanomateriály, ktoré majú unikátne vlastnosti a sú to práve tie nanomateriály, ktoré nám pomáhajú vlastne do značnej miery zvýšiť citlivosť týchto zariadení. Momentálne sa pohybujeme, alebo sme schopní stanoviť tak nízke koncentrácie, napríklad miliónkrát menšie množstvá proteínov ako sa nachádzajú v krvi."

Peter Bielik: „To znamená, tými maličkými časticami, ktoré sú teda tie nanočastice, zoberiete z tela nejakú vzorku, vy ste to nazvali biomarker a ten potom tieto častice nejako rozložia, tak aby ste presne spoznali čo sa v tej vzorke nachádza, alebo kde sú tie riziká?"

Ján Tkáč: „Konštruujeme takzvané biočipy, čo sú vlastne zariadenia, ktoré tie vzorky potom analyzujú, napríklad môžeme analyzovať vzorku krvi od pacienta, alebo zdravého človeka a vlastne tie nanomateriály nám slúžia na konštrukciu týchto biočipov. A vlastne tým tie biočipy sú tak citlivé, že dokážeme analyzovať veľmi nízke množstvá týchto biomarkerov. Čiže biomarker je niečo, čo sa nachádza v tele a čo signalizuje isté ochorenie."

Peter Bielik: „Tým pádom ale nie je potrebný invazívny zákrok, netreba otvárať človeka, netreba robiť rezy a chirurgické zákroky, rozumiem tomu správne?"

Ján Tkáč: „Presne to je cieľom nášho výskumu. V podstate urobiť to tak naozaj, aby ten človek pri tej analýze alebo pri odobratí vzorky čo najmenej trpel."

Peter Bielik: „ A čo by teda mohlo byť tou vzorkou, alebo čo pre vás je tou vzorkou?"

Ján Tkáč: :Tak najčastejšie je to práve krv, ale môžu to byť napríklad aj iné telesné tekutiny. Niektoré biomarkery sa dajú napríklad stanoviť v slinách, alebo v nejakých iných telesných tekutinách."

Peter Bielik: „Nanotechnológie sú blízke aj Vám pani Majková, ako ich využívate Vy? Vy ste trochu v inej sfére."

Eva Majková: „My sme trošku v inej sfére, aj keď niečo je tam podobné, že my teda využívame rôzne nanoobjekty, ktoré si pripravujeme napríklad na detekciu, na chemickú detekciu plynov a rovnako je tam teda úloha dostať sa do čo najnižších možných koncentrácií, ktoré sú detekovateľné, týka sa to napríklad plynov, ktoré sú typické pre výbušniny, keď sú prítomné, aby sme teda mali senzory, ktoré jednoducho môžu byť vlastne všade veľmi jednoducho distribuované, aby sa rýchlo monitorovalo, že či niekde nejaká výbušnina je, alebo nie je, to je jedna časť, ale rovnako tieto nanočastice alebo nanovrstvičky sa dajú ďalej zabudovávať do niektorých typov slnečných článkov pre vývoj vlastne takýchto zdrojov elektrickej energie, teda zo slnečného svetla a takisto sa dajú ešte využívať napríklad aj ako nanoplatformy, ktoré by mohli potom v ľudskom tele vlastne detegovať nejaké, či už choré miesta, alebo niečo iné, podľa toho vlastne čím sú funkcionalizované, takže to je zase naša oblasť."

Peter Bielik: „Takže zatiaľ v tej alebo v tej oblasti sme stále, a nechcem povedať len, pretože je to obrovský pokrok, ale stále v situácii, že nám tie nanočastice niečo avizujú, niečo nám hovoria. Nie sú ešte schopné niečo opraviť, alebo niečo zmeniť."

Eva Majková: „No ak to ja môžem povedať, tak nanočastica je, v tomto zmysle je to pasívny prvok, že ona nevykonáva žiadnu činnosť, nie je to nanorobot. Nanorobot, to je už niečo iné, to je v podstate taký, ako doteraz sú známe skôr mikromechanické systém, tak toto by muselo byť nanomechanické systémy, samozrejme na tom sa veľa pracuje, ale to je trošku aj bokom od teda nášho výskumu, myslím oboch a samozrejme to vyžaduje proste pomerne komplikované technológie, aby sa to urobilo v tých rozmeroch, v ktorých je to potrebné."

Peter Bielik: „ Podobne zrejme aj u Vás pán Tkáč, že?"

Ján Tkáč: „Ak by som ja mohol dodať čo si ja o tom myslím, v podstate častokrát pri týchto nanomateriáloch môže dochádzať k nežiaducim interakciám v tele, to znamená, že naozaj ak niekto chce použiť napríklad nejaký nanomateriál na dopravu liečiva na to správne miesto v tele, hovoríme napríklad o nejakom nádorovom tkanive alebo takto, tak v podstate naozaj musí zabezpečiť, aby tá nanočastica, alebo ten nanomateriál nespôsobil viacej škody ako osohu. To znamená, že naozaj treba si dať pozor na to, ako je ten nanomateriál pokrytý, či ak príde do kontaktu s istými telesnými tekutinami, či tá pokrývka tej nanočastice sa neuvoľní, a potom nespôsobí viacej škody ako osohu. No, a čo by som ešte povedal, čo sa týka nanomateriálu, myslím si, že stále ešte málo vieme o tom, aké negatívne vplyvy môžu mať vlastne na nás ako ľudské bytosti, čiže to treba vždy brať do úvahy."

Peter Bielik: „A napriek tomu už sa používajú rôzne prvky, napríklad v oblečení, čo sú stopy striebra, rôzne iné látky."

Eva Majková: „Oblečenie možno nie je také riziková, ale keď niekedy čítam reklamu, že kozmetický výrobok obsahuje nanočastice, tak vždy sa zamyslím, že nakoľko tieto nanočastice interagujú s kožou, lebo si treba uvedomiť, že bunky sú na rozmeroch mikro, mikrometra a tie nanočastice sú na rozmeroch desiatok nanometrov, čiže ony v podstate môžu sa dostať či už do bunky, alebo teda vôbec do ľudského tela a toto si myslím, že zatiaľ nie je celkom jasné. Iste to nie je zaujímavé, keď sú malé koncentrácie a nie je ten ľudský organizmus vystavený ako nejakému permanentnému pôsobeniu, ale to neznamená, že pri veľkých koncentráciách a trvalom pôsobení je to úplne teda beztrestné."

Peter Bielik: „ Zrejme stále platí, že všetkého s mierou."

Eva Majková: „ Áno."

Peter Bielik: „Ak som teda správne pochopil, s vašou prácou sa môžeme stretnúť skôr v zdravotníctve a s vašou prácou, naznačili ste niečo, detegovanie výbušnín a tak ďalej, v bezpečnostných zložkách, je to tak?"

Eva Majková: „Tak má to smerovať, hej, no ale v bezpečnostných, tak keby som mala pomenovať ministerstvo, skôr by som povedala ministerstvo vnútra než obrany."

Peter Bielik: „Dobre. A čo sa týka tej zdravotníckej časti, kde konkrétne napríklad by sa váš výskum mohol prejaviť v praxi, kde sa s ním môžu stretnúť napríklad aj naši diváci?"

Ján Tkáč: „Tak ak rozprávame napríklad o biomarkeroch rôznych ochorení, tak už teraz existujú isté zdravotnícke zariadenia, ktoré vám urobia profil viacerých onkomarkerov napríklad ak si o to požiadate. To znamená, tiež sa snažíme vlastne pripraviť niečo podobné, nejaký biočip, ktorý by bol schopný detegovať viacero biomarkerov v tej kvapke krvi, aby bolo jasné, či človek má veľmi závažné ochorenia alebo nemá."

Peter Bielik: „To znamená konkrétne aký typ choroby by sme mohli takto odhaľovať, alebo pri výskume možno akého postupu liečebného by sa to mohlo prejaviť?"

Ján Tkáč: „Na našom výskume sa zaoberáme hlavne tým, že sa snažíme získavať informácie o tom, aké je zloženie glykánov, čo sú komplexné cukry na týchto biomarkeroch, a to vlastne korelujeme alebo so stupňom ochorenia, prípadne s tým, či ten človek dané ochorenie má, alebo nemá a v minulosti sme sa zamerali na niektoré autoimunitné ochorenia, ako reumatoidná artritída, systémová skleróza. Dosť systematicky pracujeme v podstate s rakovinou prostaty, spolupracujeme aj s urologickou klinikou v Trenčíne, s pánom doktorom Sokolom, ktorý nám dodáva vzorky od pacientov s rakovinou prostaty a snažíme sa v podstate naozaj nejakým spôsobom nadizajnovať tie čipy tak, aby sme boli schopní v budúcnosti spresniť tú diagnostiku toho ochorenia. No, a v nedávnej dobe sme rozbehli spoluprácu s jednou brnianskou skupinou a tí pracujú vlastne s pacientmi, ktorí majú istý druh leukémie. No, a problém vlastne u týchto leukemických pacientov je taký, že tí sa rozdeľujú napríklad do dvoch skupín a častokrát je pre lekára ťažké rozhodnúť, ktorý typ liečby danému pacientovi napríklad podať, aby sa z tejto choroby dostal. No a zistili sme, že práve analýza zmien v tej štruktúre cukrov vo vzorkách týchto pacientov môže indikovať v podstate stupeň ochorenia."

Peter Bielik: „Ja som aj preto veľmi rád, ak prídu do našej relácie vedci, pretože mi to dáva dojem, že ešte nie je všetko stratené, viete, veľa sa porozprávalo o tom, ako je zle financovaná veda a výskum na Slovensku, čo všetko sa nedá, o čo všetko sme už prišli. Ako vy vidíte tú perspektívu z toho finančného hľadiska? Čo si budeme nahovárať, naozaj pre veľké množstvo činností, ľudských činností sú tie peniaze nepostrádateľné, a keď sa pozriem do nedávnej minulosti, vedci od nás odchádzali, mladí ľudia od nás odchádzali, pretože tu nebola vybudovaná ani tá bazálna infraštruktúra, kde by vlastne mohli realizovať svoj výskum a vývoj. To už je dnes iné?"

Eva Majková: „Určite sa veľa zmenilo, zmenilo sa, aj sme teda ešte pred touto reláciou diskutovali, že vlastne ten prelomový rok je niekedy okolo 2010  –  2011, teda ako začali vlastne sme tvoriť, písať, a potom implementovať projekty podporené zo štrukturálnych fondov Európskej únie. To treba jednoznačne povedať, že toto bola veľmi dôležitá injekcia do slovenskej vedy, alebo slovenského výskumu, lebo v mnohých prípadoch sa vybudovali dnes laboratóriá, ktoré sú európsky a svetovo porovnateľné, a to samozrejme dáva úplne iné možnosti vedcom a zároveň je to aj oveľa príťažlivejšie pre vedcov, takže myslím, že teraz máme tu také motivačnejšie prostredie."

Peter Bielik: “Môžete to potvrdiť? Vy ste pán Tkáč strávili dlhé roky v zahraničí, študovali ste alebo pôsobili v rámci doktorandského štúdia a ďalších možností na zahraničných univerzitách. Čo vás pritiahlo naspäť na Slovensko, je to aj táto pozitívna zmena?"

Ján Tkáč: „ V podstate ja som sa na Slovensko vracal ešte v tom roku 2009, keď tie možnosti neboli také, ako sú v súčasnosti. Čo ma k tomu ťahalo, v podstate to bolo moje vedomé rozhodnutie už pri odchode do zahraničia, že sa raz vrátim, no a v podstate po tých 7 rokoch naozaj už som bol v tom štádiu, že som bol PostDoc príliš dlhý čas, no a v podstate bolo to 9 rokov po skončení doktorandského štúdia, kedy vlastne tí PostDoci by mali nastúpiť na dráhu alebo nejakých vedúcich skupín, alebo si nájsť napríklad miesto v priemysle, sú len dve cesty. No a keďže ja som sa chcel naďalej venovať vede, konkrétne napríklad v Oxforde bola veľmi ťažká situácie ohľadom toho, aby si človek našiel nejakú permanentnú pozíciu, alebo aby si našiel pozíciu napríklad v priemysle v Anglicku, tak rozhodnutie bolo v podstate naozaj jednoznačné ‑ vrátiť sa na Slovensko a pokúsiť sa vybudovať si vlastnú skupinu, čo sa mi aj podarilo."

Peter Bielik: „To znamená nie je to len tak, že každý mladý človek, ktorý teraz ovláda, vyštuduje a má nejaké dobré nápady, tak s otvorenou náručou ho tam čakajú v tom zahraničí, zrejme aj tam je veľká konkurencia a nie je to také jednoduché sa presadiť."

Eva Majková: „Ak to ja môžem povedať, tam sú rôzne štádiá. Keď ste doktorand, tak napríklad z oblasti prírodných vied je spravidla tých doktorandov nedostatok, lebo nikde to nie je zas najobľúbenejší predmet štúdia pre širokú pospolitosť, čiže títo doktorandi sú prijímaní s veľkým nadšením a naozaj týchto miest je dosť a každý mladý človek pravdepodobne, keď teda preukáže nejaké tie základné schopnosti, tak môže získať doktorandské miesto, teda trošku to možno preháňam, ale vcelku je to tak. O niečo väčší výber je na post doktorandské pozície, ale to sú, ešte stále to sú všetko dočasné pozície, ktoré sú, teda doktorandi majú, to sú vlastne momentálne skôr študenti a tí post doktorandi, tí majú opäť len časovo obmedzené kontrakty a zúčastňujú sa na projektoch, vo väčšine štátov sú vlastne platení z projektov, čiže to je trh, ktorý je otvorený. Ale toto raz skončí a tam je potom, tam sa vlastne ten život láme, lebo ako povedal pán doktor, alebo sa ide do priemyslu, alebo sa pokračuje vo vede, ale potom tam treba nájsť takú pozíciu a tých pozícií nie je veľa, to už je potom veľmi tvrdé konkurenčné prostredie."

Peter Bielik: „No a je u nás tá perspektíva lepšia z hľadiska uplatnenia tých svojich nápadov, tej svojej práce? Predsa len hovorilo sa, a to som už na začiatku predoslal, o tom, že slabo financujeme vedu  a tak ďalej. Ono z niektorých tých analýz to nevyplýva až tak tragicky, z hľadiska toho, koľko z hrubého domáceho produktu dávame vlastne do vedy, tak sme porovnateľní s niektorými krajinami čo sa týka verejných zdrojov. Čo nám chýba sú súkromné zdroje. Vidíte vy nejakú perspektívu v tom, že naozaj by začala naša veda a naša podnikateľská obec fungovať troch, vy ste to povedali korelatívne, že by teda viac spolupracovali a nápady z podnikateľskej obce by sa prenášali do vedeckej obce, kde by boli overené a vracali sa späť už v podobe či už patentov alebo nových nápadov? Pán doktor."

Ján Tkáč: „No ja si myslím, že je to žiaduce. V podstate vo všetkých krajinách, kde má veda podľa mňa veľmi silné postavenie, to takto funguje. Naozaj v podstate robí sa základný výskum a nadstavbou toho základného výskumu je potom ten aplikovaný výskum, a pokiaľ niektoré skupiny sa teda zameriavajú tým aplikačným smerom, tak v podstate je nutné pre nich spolupracovať vlastne s priemyslom, alebo ja neviem s nejakým odberateľom tých výsledkov. No, a ja si myslím, že k podobnej situácii by malo dôjsť určite aj na Slovensku."

Peter Bielik: „No vy hovoríte, že je to žiaduce. Nie je to nevyhnutné? Ono predsa len aj tie štrukturálne fondy raz skončia, z čoho budeme potom financovať vedu a výskum, ak to bolo to hlavné, čo nám pomohlo vybudovať tú infraštruktúru, ak je to, to hlavné teraz, na grantovej alebo projektovej báze, z čoho prijímame finančné prostriedky?"

Eva Majková: „No takto, že jeden určite z cieľov podpory tých, a nielen štrukturálnych fondov, aj projekty, alebo programy Európskej únie sú na to zamerané, aby sa práve vybudovalo také prostredie, kde je teda tá lepšia interakcia výskumného prostredia s hospodárskou sférou. Ale to nie je vec, ktorá sa vyrieši jedným opatrením. My môžeme dať nejaké daňové úľavy, alebo iné motivácie podnikom, aby podporovali vedu a výskum, môžu byť hovorím tieto štrukturálne fondy, alebo európske programy, aby sa vybudovalo také prostredie, ale k tomu je potom ešte treba urobiť aj takéto vnútorné zmeny, teda takú našu domácu úlohu, a to znamená teda vytvoriť také motivačné schémy, aby fungovalo to aj pre tých ľudí, aby jednak sa doriešili otázky aj pôsobenia napríklad výskumníkov v podnikoch a naopak, čo je ešte stále otvorené, aby boli nakoniec vyriešené trošku rozumnejšie financovanie. Napríklad doktorandi PostDoci na Slovensku sú financovaní mimoriadne neatraktívne, my vlastne všetci proste potrebujeme ďalšie dodatočné projekty, aby sme im mohli dávať aspoň mierne primerané ohodnotenie, aby mohli existovať napríklad v Bratislave, ktorá je v podstate také drahé mesto ako ktorékoľvek mesto západnej Európy. Čiže tu je veľa vecí, ktoré sa musia spraviť, vrátane grantových výziev, ktoré budú podporovať takúto interakciu. To všetko vo svete existuje, netreba to objavovať, len u nás to ešte stále nie je dobudované celé."

Peter Bielik: „V umení existoval kedysi taký výraz z francúzskej literatúry myslím umenie pre umenie. Čo treba urobiť preto, aby sa veda nerobila len pre vedu, ale naozaj bola uplatniteľná aj v praxi, keď sme si už teda povedali, že zrejme do tej budúcnosti bude toto nevyhnutné? Musia sa vedci takisto povedzme duálne vzdelávať, chodiť do tých firiem, pozerať sa ako to tam funguje, hľadať riešenia? V automobilovom priemysle sa môžeme napríklad popýšiť najlepšou fabrikou čo sa týka koncernu Volkswagen, v celom koncerne je najlepšia fabrika v Bratislave najmä preto, pretože tam ľudia, ktorí mali technické vzdelanie, vedeli zaviesť nové technológie, urobili tam mnoho inovácií, mnoho zlepšovákov. Je to možné vôbec, aby sa aj myslenie mladých vedcov zmenilo takýmto spôsobom, aby sami vyhľadávali tieto možnosti?"

Ján Tkáč: „Ja si myslím, že situácia by mala byť podľa mňa opačná. Ja si myslím, že štát ako taký by si mal, viete, vybrať nejaké priority, v ktorých on chce byť dobrý. To znamená, vieme, že momentálne sme veľmi silná krajina čo sa týka automobilového priemyslu, ktovie kedy tento boom opadne, no, a potom vlastne bude musieť byť Slovensko konkurencieschopné v niečom inom, v nejakom inom odvetví hospodárstva. No, a ja si myslím, že Slovensko by už teraz si malo rozmyslieť, ktoré sú tie strategické oblasti čo sa týka nejakého aplikačného výskumu. Ja si myslím, že vedci sú vedcami práve preto, že sú flexibilní, viete, sú ochotní, viete prijímať nové výzvy. To znamená, že ak sa im dá nová výzva, tak v podstate oni ju prijmú a pôjdu, viete, budú sa snažiť v podstate adresovať tieto priority, ktoré sa pred nich postavia."

Peter Bielik: „A z čoho by mal štát pri určovaní týchto priorít vychádzať? Povedzme z nášho prírodného bohatstva, z polohy krajín, z toho čoho tu máme dosť, z potrieb obyvateľov, alebo by sa mal skôr orientovať na celosvetový boom čo sa týka rôznych technológií, aplikácií a podobne?"

Eva Majková: „Ja si myslím, že to nie je vec z jednej položky, jednoducho musí sa spraviť možno nie jedna komisia, možno viac, kde sa toto rozoberie, spravia sa isté analýzy, a potom teda na základe nich sa rozhodne, alebo, a prizvú sa, takto, nie alebo, prizvú sa k tomu aj vlastne kľúčoví priemyselní hráči. Všade to tak beží, že obidve tie zložky, teda keby som povedala rada múdrych a rada bohatých, tí sa musia stretnúť a musia sa dohodnúť pragmaticky, čo je vlastne perspektívny smer v danej krajine, veď zaujíma to všetkých, aj tých vedcov, aj tých, ktorí teda do toho chcú investovať peniaze, a to je presne tak, že my tiež vieme, že sa žije z peňazí, to odkedy Féničania vynašli peniaze, tak to každý vie a jednoducho štát môže veľmi rýchlo motivovať vedeckú komunitu, aby sa zaoberala problémami, ktoré sa takýmto spôsobom vygenerujú a stačí na to vypisovať grantové schémy a systém pracuje, tak nakoniec to pracuje všade vo svete.

Peter Bielik: „Bolo by to úžasné, keby sa nám to podarilo. Pán doktor, ešte raz gratulujeme k získaniu toho titulu."

Ján Tkáč: „Ďakujem pekne."

Peter Bielik: „Vám pani podpredsedníčka veľmi pekne ďakujem, že ste si našli dnes večer. Bola to zaujímavá diskusia, verím tomu, že sa občas, alebo ešte niekedy stretneme v ďalšej relácii Téma dňa. Ďakujem pekne."

Eva Majková: „Ďakujeme."

Ján Tkáč: „Ďakujeme za pozvanie."

 

Publikované z monitoringu STORIN, s. r. o.

(MI)

Kľúčové slová:
osobnosti vedy

Odbory vedy a techniky:
Iné

Ján Tkáč – Vedec roka SR 2015 v Slovenskom rozhlase

Tlač