V tieni kosáka a kladiva

08. 11. 2017

Pred sto rokmi zaznel výstrel z Auróry, ktorý mal byť symbolom nových lepších čias. Boľševický model režimu exportovaný aj do ďalších krajín však priniesol neslobodu, pracovné tábory a milióny obetí po celom svete. V samotnom Rusku už krátko po revolúcii vyvolal obrovskú vlnu emigrácie. Mnohí z utekajúcich našli útočisko práve u nás. Aj tu ich však krvavé chápadla kosáka a kladiva nakoniec predsa len dostihli. Svedectvá potomkov ľudí utekajúcich pred červeným terorom do Československa zachytila redaktorka Soňa Gyarfašová.

logo Televíznej stanice STV 1(06. 11. 2017; Televízna stanica STV 1; Reportéri; 21:40; por. 2/2; Soňa Gyarfašová/Pavol Fejér)

Pavol Fejér, moderátor: „Pred sto rokmi zaznel výstrel z Auróry, ktorý mal byť symbolom nových lepších čias. Teda aspoň tvrdenia nastupujúcich komunistov. Boľševický model režimu exportovaný aj do ďalších krajín však priniesol neslobodu, pracovné tábory a milióny obetí po celom svete. V samotnom Rusku už krátko po revolúcii vyvolal obrovskú vlnu emigrácie. Mnohí z utekajúcich našli útočisko práve u nás. Aj tu ich však krvavé chápadla kosáka a kladiva nakoniec predsa len dostihli. Svedectvá potomkov ľudí utekajúcich pred červeným terorom do Československa zachytila Soňa Gyarfašová."

Eugénia Vyskočilová, dcéra cárskeho dôstojníka a dôstojníka Bielej armády: „Svoji pred svojimi. Viete? To tragédia úplná, tragédia a najhoršie to, že títo ľudia vtedy pred komunizmom utekali, tak komunizmus ich tu zastihol."

Soňa Gyarfašová, redaktorka: Režim so symbolom kosáka a kladiva, ktorý priniesla tak-zvaná Veľká októbrová socialistická revolúcia zmenil osudy ľudí nielen v Rusku, ale neskôr aj vo veľkej časti sveta a hoci sa boľševická revolúcia v komunistických krajinách desaťročia oslavovala povinne, a s patričným pátosom, tí, ktorí ju prežili o jej skutočnej podobe hovoriť nemohli. No dobre vedeli, že oslavovať nie je čo. A po zvrhnutí cára a dočasnej demokratickej vlády v Rusku viedol vzostup boľševikov k teroru."

Juraj Benko, Historický ústav SAV: „Čo viedlo k občianskej vojne, než bezprostredne, respektíve do polroka, ktorá spôsobila ďalšie v podstate demografické straty v Rusku porovnateľné s predchádzajúcou prvou svetovou vojnou a jedným z dôsledkov bolo aj to, že z krajiny sa vydalo do exilu množstvo, v podstate milióny ľudí, ktorí sa stávali v boľševickom režime občanmi druhej kategórie a taká tá hlavná vlna exodu vlastne prišla na konci občianskej vojny v roku 1920 – 1921, kedy bolo jasné, že boľševici tú moc asi definitívne získajú a pre nich strácal život v tej krajine perspektívu."

Juraj Radziwil Anoškin, syn cárskeho dôstojníka a dôstojníka Bielej armády: „Otec bol stále verný cárovi. To on bral ako svoju svätú povinnosť. Cár, to bolo proste pre všetkých jemu podobných ľudí, to bolo niečo proste nedotknuteľné a posvätné. To ani nebola živá bytosť pre nich, alebo v ich očiach, ale to bol proste symbol toho, že toto je naša vlasť toho všetkého čo tam bolo kultúrnosť, veda, umenie, etika, estetika. Žili v kultúrnych podmienkach. Teraz prišla revolúcia, ktorá to všetko zničila."

Nina Andrusovová, dcéra dôstojníka Bielej armády: „Viete to prečítať? Úhyn, alebo ako to slovensky inak poviem. Úhyn."

Ján Madarás, Ústav vied o Zemi: „Zoznam vedcov a univerzitných profesorov, ktorí zahynuli po novembri 1917 v Rusku. Tí podčiarknutí boli priatelia Nikolaja Andrusova."

Věra Sosnarová, dcéra zdravotnej sestry z cárskej armády: „Ktorý bol zabitý. Môj otec bol český legionár a moja matka bola Ruska. Moja matka bola taktiež v cárskej armáde. Bola zdravotná sestra vojska a keď už ju boľševici tlačili, tak oni odtiaľ utekali. Došiel za cára, celé dediny vypaľovali a všetkých ľudí vyvraždili."

Naďa Evansonová, dcéra emigranta z cárskeho dvora: „Otec taktiež pochádzal zo Sankt Peterburgu, kde jeho otec bol vojenským lekárom na cárskom dvore. To už si neviem ani predstaviť, že aký pocit musel mať otec, keď nakoniec pätnásťročný chalan zhodnotí situáciu, že to speje všetko k jednej strašnej tragédii a opustí svojich rodičov, ktorí boli s veľmi dobrým postavením a údajne boli aj ďalší jeho boli traja bratia a prakticky všetci odišli."

Soňa Gyarfašová: „Do Československa sa títo ľudia dostávali rôznymi cestami. Cársky a neskôr bielogvardejský dôstojník Peter Anoškin, ktorý porazil aj boľševického vodcu Čapajeva, tam prišiel napríklad cez Egypt."

Juraj Radziwil Anoškin: „Biela armáda začala ustupovať, až nakoniec keď bolo vidno, že už je úplne zle, tak Angličania vidiac, že môžu tu zasiahnuť nejakým spôsobom, tak sa rozhodli, vybrali elitu z tej, ktorá bola k dispozícii. To znamená nejakú šľachtu, nejakých vedcov, nejakých dôstojníkov. Proste takú vybranú elitu z toho národa, nejakých dva, tritisíc ľudí a naložili ich na loď a odniesli ich ako hostí anglického kráľa do Egypta. Lebo boli presvedčení, že tá revolúcia za chvíľu tu padne. No, a tým pádom Angličania budú mať obrovskú zásluhu, lebo Rusku vrátia tú elitu, ktorá by im potom samozrejme pri obnove Ruska veľmi chýbala. No po štyroch rokoch Angličania uvideli, že revolúcia nepadne, naopak, že sa upevňuje, tak sa takým poďakovali všetkým, áno. Je pravda, že im dali nejaké tie na začiatok nejaké prostriedky, ale povedali, každý choďte kde uznáte za vhodné."

Eugénia Vyskočilová: „Otec aj s mnohými ďalšími proste rôznymi cestami-necestami sa dostal do Prahy a tam študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity, lebo tam boli ruskí profesori a otvorili ruské oddelenie."

Juraj Radziwil Anoškin: „No, a to ho akosi zlákalo, že je to predsa len bližšie k vlasti, pretože tá otázka vzdialenosti bola vtedy veľmi rozhodujúca, lebo všetci tí ľudia, ktorí tam žili, stále mali nádej, že sa do toho Ruska vrátia. Do tej svojej rodnej vlasti."

Soňa Gyarfašová: „V roku 1928 v období NEP-u, teda novej ekonomickej politiky prišla aj budúca manželka Petra Anoškina. Kňažná Viera Radziwilová, s ktorou si písali desať rokov listy. Nový domov našli v Československu po odchode z boľševického Sovietskeho zväzu aj uznávaní operní speváci Jelizaveta Evertová, Nikolaj Meľnikov, alebo Boris Jevtušenko. Profesor medzinárodného práva a poligót Georguj Michajlovsky, alebo zakladateľ československej mineralógie Dimitrij Andrusov. Mnohí z československej ľavicovej elity si režim a život v Sovietskom zväze idealizovali. No tí, ktorí našli novú vlasť práve v medzivojnovom Československu, mali svoju vlastnú skúsenosť, o ktorej však vtedy skôr mlčali."

Alexander Čumakov, syn dôstojníka Bielej armády: „Tatarstan, to je tuším jediná republika terajšia, ktorá uverejnila zoznam zastrelených. Po tých politických represiach. Ja som tam našiel strýca otcovho brata a dôvod bol že si dopisoval  s bratom dôstojníkom bielej armády. Čo ale nebola pravda, lebo si dopisoval so sestrou. Otec si bol vedomý, že on nemôže písať do Ruska. No a sestra si dopisovala s rodičmi a s týmto bratom. V tridsiatom šiestom bol zastrelený."

Nina Andrusovová: „Vychovával nás v ruskom duchu, hovoriť sme hovorili po rusky, ale otec nikdy, a to ja otcovi strašne ďakujem za to, o politike nikdy nehovoril. Či už monarchia, alebo revolúcia, tak ďalej nič. Viete, o tom sa síce u nás nehovorilo, ale ja to teda vidím tak, že to bola obava z ohrozenia. Na Slovensku bolo veľmi veľa rôznych organizácií ruských emigrantov. My sme nesmeli nikam. Ani otec, ani mama, ani my."

Juraj Radziwil Anoškin: „Otec vlastne žil normálnym životom a nikto nevedel o tom, že jeho meno je vytesané v georgeskej sále v moskovskom Kremli. Sú tam vytesané mená všetkých georgeských rytierov. Žili sme tu vlastne ako emigranti, a keď došiel nejaký nový emigrant, ktorý chcel nejakú pomoc, naši vlastne sami dokopy nič nemali, ale otec vždycky spomínal, že matka všetky jeho obleky a obuv porozdávala, vždycky si ho preverili toho emigranta, zistili čo je v ňom zač, a to sa schádzali ľudia, ktorí mali rozličné názory, rozličné náboženstvo, rozličné národnosti a u nás sa to diskutovalo. Nikto nesmel nikoho uraziť, ani sa nestalo, že by sa také dačo stalo. Jediné čo nemali povolené prístup k nám, tak to boli komunisti. Tí absolútne boli vykázaní apriorne."

Alexander Čumakov: „Rusi, pokiaľ ja viem, ani jeden z nich sa nedal do Hlinkovej gardy. Ani jeden sa nepripojil povedzme k nemeckej armáde, áno, čo urobili kozáci, ale v Rusku a ani jeden nevstúpil do komunistickej strany."

Soňa Gyarfašová: „Mohla za to osobná skúsenosť s boľševickým režimom doma. A vtedy už v období druhej svetovej vojny sa viacerí z ruskej emigrácie zapojili aj do protifašistického odboja. Medzi nimi akademik Dimitrij Andrusov, či chemik Nikolaj Karlinský, ktorý skončil v nacistickom Buchenwalde. Oslobodzovanie ruskými bratmi, s ktorými prišli aj vojská NKVD, však nebola pre ruských emigrantov, ktorí kedysi utiekli pred boľševikmi, vôbec radostná."

Nina Andrusovová: „Mnohí ruskí emigranti pred príchodom frontu ušli do angloamerickej zóny, lebo sa báli. Niektorých zobrali do gulagov."

Eugénia Vyskočilová: „Ostať sme nemohli, lebo naraz sme sa dozvedeli, že jeden náš veľmi, veľmi dobrý známy z Popradu, že ich zobrali."

Juraj Radziwil Anoškin: „Ono sa ukázalo, že keď sa blížila fronta už po mnohých rokoch teda, keď sa priblížila fronta, tak už boli hotové zoznamy tých ľudí, ktorých akonáhle fronta prehrmela, tak hneď prvá línia čo bola, teda ešte NKVD, tak týchto ľudí podľa týchto zoznamov zbierali a odvážali do Ruska a tam likvidovali."

Alexander Čumakov: „Organizácia Smrť neverníkom a tí na Slovensku zobrali do koncentrákov ľudí. Medzi nimi bol z Bratislavy profesor Michajlovský. Výsluch je tam napísaný, no nestačila jedna strana na to, aby sa napísali všetky jazyky, ktorými on, ktoré on vedel."

Juraj Benko: „Sa snažili eliminovať a odvliecť ľudí, ktorí by mohli predstavovať problém pri ďalšej sovietizácii Československa, čo možno sem spadali aj tie emigrantské kruhy, respektíve emigrácia bola svojim naladením a svojimi postojmi jednoznačne protisovietska. Aj keď nebola nejak veľmi politicky angažovaná voči Sovietskemu zväzu, ale v podstate to bola pre ďalšie budovanie sovietskeho režimu na území Československa asi nejaká hrozba a nejaký zdroj nejakých spomienok a informácií."

Soňa Gyarfašová: „Odvliekli aj otca Nadi Evansonovej. Ruského banského inžiniera Alexandra Pavloviča Vozjanova a matku Viery Sosnarovej s jej štrnásťročnou a deväťročnou dcérou."

Věra Sosnarová: „Začali tam na neho kričať, nadávať, že zradila svoju vlasť a tak, a tak. No matka potom hovorila a ja som už Čechoslováčka, ja už žijem tu s deťmi. Môj muž bol Čech, ja Čechoslováčka a ten plukovník z Ruska hovorí, ty nikdy nebola Čechoslováčka, ty ... tak sme išli až na tú Sibír, tam ma prvýkrát ten jeden kozák ju vo vagóne znásilnil, tak sme už tam prišli a ako zastavil vlak, bachari otvorili dvere vagónu a kričia vystupujte, koniec, no a to nikde nič, samý les a tie koľaje a ten vlak. Strašné veci narobil Stalin. Tá zem je preliata ľudskou krvou."

Soňa Gyarfašová: „Ani mnohí z tých, ktorí zostali sa nevyhli problémom. Režim v tieni kosáka a kladiva, pred ktorým kedysi utekali z Ruska, si ich našiel o niekoľko desaťročí neskôr aj v ich novej vlasti, keď si vo februári 1948 komunisti násilne uzurpovali moc."

Juraj Radziwil Anoškin: „A to bol ten kameň úrazu. Prvé voľby boli také že na Slovensku demokratická strana vyhrala, a potom došiel ten komunistický zvrat vo februári a boli druhé voľby vypísané, kde boli len dve možnosti, už buď voliť komunistickú stranu, alebo dať takzvaný biely lístok. Ja som mal vtedy tesne pred osemnástym rokom ešte, čiže ešte som nebol plnoletý podľa zákona a nemohol som sa bohužiaľ zúčastniť volieb, čo ma mrzelo veľmi. Ale naši rodičia suverénne aj všetky sestry odovzdali biele lístky. Lenže ono sa tie lístky volebné odovzdávali v obálkach, ktoré boli očíslované a presne sa vedelo teda, kto čo zvolil. Ľudí, ktorí nezvolili komunistickú stranu, ale ktorí dali biele lístky, vypovedali z mesta Myjava do štyridsaťosem hodín."

Soňa Gyarfašová: „Režim, pred ktorým kedysi utekali ich rodičia, však uväznil vo vykonštruovanom procese za pomoc priateľom na západ obe ich deti."

Eugénia Vyskočilová: „Mama sa nám zrútila. Súdila nás jedna doktorka Tratnerová. Veľmi zatrpknutá pani, ktorá zažila koncentrák proste a bola veľmi, veľmi zlá. Tu zaujímalo len to, že čo, že šľachta nič dobré ľuďom nemohla dať, že tá len využívala ľudí a proste my sme v tom prostredí žili. Od narodenia sme proste nepriatelia socialistického zriadenia."

Soňa Gyarfašová: „Nová československá komunistická vláda od svojich občanov odvlečených do Sovietskeho zväzu nejavila žiadny záujem. Viera Sosnarová internovaná do gulagu sa späť do Československa so sestrou dostala až po dlhých devätnástich rokoch. Ich matka, ktorá kedysi utekala pred boľševickým režimom z Ruska v gulagu zahynula."

Věra Sosnarová: „Tridsať rokov som to tu držala za NKVD, keď sme odchádzali, potom z Ruska podpísať papiere, odtlačky prstov, my sme tu žili a môj manžel vedel, že som bola v Rusku. Ja som povedala jedno. Bola som tam na prácu, a potom som sa vrátila. Viac nič, nikdy. Moje deti nikdy nevedeli. Až vyšla knižka potom, moje deti sa dozvedeli, že ja som tak a tak. Nikdy, som sa bála."

Naďa Evansonová: „Ja som možnože ani do svojej pätnástky, alebo do šestnásteho roku nevedela, čo sa vlastne s mojím otcom stalo. Po prvé, že v rodine sa nerozprávali tieto veci, pretože všetko to bolo akože zakázané a nebezpečné. Sme dostali jednu takú informáciu asi v päťdesiatom piatom roku na zdrape papiera, že Alexander Pavlovič Vozjanov zomrel v štyridsiatom ôsmom roku, ale kde, na akom mieste je pochovaný, vôbec žiadna informácia. Teraz, keď sa otvárajú vlastne archívy, a keď sa vlastne potvrdilo, že tí štyria zo Štiavnice boli odvlečení ruskými vojskami, že nikto sa nepotreboval ani ospravedlniť."

Soňa Gyarfašová: „Väčšina z tých, ktorí kedysi zo svojej rodnej krajiny pred nastupujúcim komunistickým režimom odchádzali, a ktorých nakoniec zastihol aj v Československu sa jeho pádu už nedožila."

Nina Andrusovová: „Je mi jedno ľúto. Moja mama zomrela 1989 vo februári a moja mama strašne obľubovala Dubčeka. A ja som si povedala, keď by vydržala pár mesiacov, tak aj Dubčeka by sa dožila."

Juraj Radziwil Anoškin: „Bohužiaľ pádu komunizmu sa nedožil, ale aj to sa uskutočnilo, že skutočne ako komunizmus padol a teraz tie červené čapice tak nenápadne znova a znova sa objavujú."

Naďa Evansonová: „Veľmi veľa ľudí o tom vôbec nevedelo, a keď sa teraz o tom začne rozprávať, tak každý povie, ale to už nespomínajte, na to treba zabudnúť. Žijeme relatívne v pokojnom období, ale sú tu situácie, kde sa vlastne dá zvrátiť všetko. Tá sloboda je veľmi krehká."

 

Publikované z monitoringu STORIN, s. r. o.

(MI)

 

 

Odbory vedy a techniky:
Humanitné vedy

Tlač