Sto rokov od Martinskej deklarácie

01. 11. 2018

Už v máji 1918 sa na tajnej porade slovenskí politici zhodli, že budúcnosť krajiny vidia v spoločnom štáte s Českom. Tomáš Garrigue Masaryk, Edward Beneš a Milan Rastislav Štefánik však pri rokovaniach s víťaznými mocnosťami potrebovali, aby myšlienku Československa podporili domáci politici aj verejne. To urobilo vyše 200 mužov 30. októbra v Martine. Zároveň oficiálne zvolili Slovenskú národnú radu.

logo Televíznej stanice STV 1(30. 10. 2018; RTVS Jednotka; Správy RTVS; 19:00; Elena Senková;Andrej Bálint;Jozef Kubánek;Vlado Záborský/Ľubomír Bajaník)

Ľubomír Bajaník, moderátor: „Bez 28. októbra a vyhlásenia republiky by sa Slováci nemali k čomu prihlásiť. Často však spomíname úsilie mnohých ľudí napríklad v zahraničí. Menej sa vie o najprv nesmelých, ale potom už výraznejší aktivitách domácich slovenských politikov. Tak si ich pripomeňme. Vo februári 1918 Vavro Šrobár sa otvoreným listom snažil vyburcovať vedenie SNS, aby opustilo politiku pasivity a zvolalo poradu k budúcnosti národa. SNS na čele s Matúšom Dulom stále nereagovala, ale vhod prišiel prvomájový míting socialistov v Liptovskom Mikuláši. Tamojšia rezolúcia bola prvým verejným hlasom zo Slovenska za sebaurčovacie právo Slovákov a za československé štátne zjednotenie. 24. mája nasledovala porada predstaviteľov národného hnutia. Bola však dôverná, no a práve na ne zaznelo to známe Hlinkovo – Preč od Maďarov. Poďme k 19. októbru. V uhorskom sneme vystúpil búrlivák, poslanec, kňaz Fediš Juriga, aj po slovensky a s pobúrením maďarských poslancov žiadal sebaurčovacie právo pre Slovákov. No, a napokon 30. októbra nastal deň D. Pred 100 rokmi sa Slováci Martinskou deklaráciou prihlásili k Československu. O tom, že v Prahe už nová republika vznikla, ešte nevedeli.

Elena Senková, redaktorka: „Už v máji 1918 sa na tajnej porade slovenskí politici zhodli, že budúcnosť krajiny vidia v spoločnom štáte s Českom. Tomáš Garrigue Masaryk, Edward Beneš a Milan Rastislav Štefánik však pri rokovaniach s víťaznými mocnosťami potrebovali, aby myšlienku Československa podporili domáci politici aj verejne. To urobilo vyše 200 mužov 30. októbra v Martine. Zároveň oficiálne zvolili Slovenskú národnú radu.“

Dušan Kováč, historik, Historický ústav SAV: „Potom sa rozišli zo svojich domovov, nie však všetci, niektorí v Martine zostali. Večer prišiel do Martina Milan Hodža z Viedne cez Budapešť. Pozrel si Martinskú deklaráciu a povedal – áno, páni, ale Československu už existuje.“

Elena Senková: „Deklaranti teda v texte urobili dve menšie úpravy. Prihlásili sa k udalostiam v Prahe a vyškrtli požiadavku účasti Slovákov na mierovej konferencii, keďže sa na nej zúčastnia československí delegáti.“

Dušan Kováč: „Z hľadiska uhorských zákonov to boli vlastizradcovia a to bol aj dôvod prečo mnohé formulácie sú také trošku zašifrované. Nepovedali priamo, že ideme preč z Uhorska a tvoríme s Čechmi jeden štát, ale použili tam formuláciu o československom národe.“

Elena Senková: „Na zhromaždení deklarantom chýbali ženy. Aj keď slovenskí politici s nimi rátali ako s budúcimi voličkami neumožnili, aby boli volené do Slovenskej národnej rady.“

Gabriela Dudeková Kováčová, historička, Historický ústav SAV: „Keď sa Hana Gregorová a Podjavorinská a niektoré iné predstaviteľky slovenského ženského hnutia chceli dostať do Tatra banky, chceli sa stať členkami Slovenskej národnej rady a chceli sa zúčastniť deklaračného zhromaždenia, tak vlastne nevpustili ich na to rokovanie. Chodili okolo Tatra banky a vlastnými mužmi neboli vpustené dnu a pripustené k slovu.“

Elena Senková: „Martinskou deklaráciou Slováci žiadali aj okamžitý mier a medzinárodné právne záruky, že už nedôjde k ďalšej vojne. 1. svetová vojna sa skončila o 12 dní.“

Ľubomír Bajaník: „Všetci poznáme mená Masaryk, Štefánik, Beneš, už menej mená slovenských politikov, ktorí sa pričinili o vznik Československa doma. Patrí k nim lekár, národovec, politik Vavro Šrobár. Ďalej ten sympaťák novinár a politik Anton Štefánek. Nedá sa zabudnúť na Milana Hodžu a ďalších. Všetci boli spojkami medzi Čechmi a Slovákmi a zahraničím. Z martinskej porady 30. októbra pripomeňme evanjelického farára Samuela Zocha, autora deklarácie či katolíckeho kňaza Andreja Hlinku. Bolo ich samozrejme omnoho viac. Ľudia rôznych profesií, konfesií, politických názorov, ako napríklad Ivan Deer, Pavol Blaho či Vladimír Makovický. No a samozrejme advokát, ten na kraji Matúš Dula, predseda SNS a Národnej rady, ktorému Martine odhalili bustu.“

Andrej Bálint, redaktor: „Matúš Dula bol slovenský politik, predseda Slovenskej národnej rady, signatár deklarácie slovenského národa a jeden z najvýznamnejších politikov 19. storočia. Tiež bol jedným z iniciátorov postavenia druhej matičnej budovy v Martine a práve tu mu v rámci osláv 100. výročia vzniku Československa odhalili bustu. Slávnostné odhalenie sprevádzala dramatická scéna zo života Matúša Dulu ako neoblomného národovca v podaní mladej Matice.“

Neuvedený: „Blúznite tu o nejakom slovenskom národe a o jeho práva, ale tu je iba jeden národ, a to maďarský.“

Neuvedený: „No a nemáme vari my Slováci rovnaké práva na vlastný jazyk, na vlastné školy, tak ako to mali Maďari alebo Nemci? Boli sme v Uhorsku iní ľudia?“

Marián Gešper, predseda Matice slovenskej: „Matúš Dula vlastne prebral tú ideu národnú štafetu po hurbanovskej generácii a po Štúrovcoch a veľmi dôstojne bojoval za slovenské národné práva. Ako keby celý jeho život smeroval k roku 1918.“

Andrej Bálint: „Matúš Dula bránil slovenský národ pred agresívnou maďarizáciou. Riskoval kariéru advokáta, keď obhajoval slovenských národovcov vo vykonštruovaných procesoch, ktoré organizovala uhorská štátna moc. Najznámejšie sú procesy proti Vavrovi Šrobárovi a Andrejovi Hlinkovi.“

Marián Gešper: „Manažoval celý ten okruh národovcov, ktorý sa odvážne 30. októbra 1918 prihlásili k Československej republike a vyhlásili, že Slovenská národná rada je jediná, ktorá bude hovoriť v mene Slovákov na území Uhorska.“

Andrej Danko, predseda NR SR (SNS): „Tú úžasnú vetu, ktorú povedal, že tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme ísť svojou cestou, tú by sme si mali všetci pamätať.“

Andrej Bálint: „Postupne sa zhoršujúci zdravotný stav ho vyradil z politického života a v roku 1926 zomrel v ružomberskej nemocnici. Matúš Dula je pochovaný na národnom cintoríne v Martine.“

Ľubomír Bajaník: „A dnešné oslavy pokračujú večer slávnostným koncertom v Ružomberku. Kto vystúpi a čo zaznie, povie kolega Jozef Kubánek. Jozef, dobrý večer.“

Jozef Kubánek, redaktor RTVS: „Dobrý večer prajem priamo z galavečera Slovensko v srdci, ktorý len pred malou chvíľou začal. Ja verím, že ma je aj dobre počuť, nakoľko je tu veľký hluk, samozrejme v pozitívnom slova zmysle. Vládna delegácia sa poobede presunula z Martina do Ružomberka, kde momentálne vrcholí celodenný program. Dnes večer sa v športovej hale v Ružomberku predstavia viacerí významní slovenskí umelci, čo sa týka folklóru, popovej scény, odznejú tu aj známe muzikálové skladby. Vystúpia aj operní sólisti, ktorých bude doprevádzať symfonický orchester. Prichystané sú aj rôzne projekcie zachytávajúce krásy Slovenska. Organizátori naozaj prisľúbili bohatý nielen hudobný, ale aj ten vizuálny program. No a ja len doplním na záver, že RTVS prichystala prenos o 20. na Jednotke.“

Ľubomír Bajaník: „To bol Jozef Kubánek, ďakujeme. No a my sa vraciame do Martina. Ten je nielen stredisko národnej kultúry Slovákov. Nenápadný dom v širšom centre mesta v súčasnosti slúži ako Múzeum kultúry Čechov na Slovensku. Múzeu ho darovali manželia Horákovci. Anna Gašparíková Horáková bola jednou z prvých slovenských historičiek a Jiří Horák etnograf a folklorista. Ich manželský zväzok je spojený s rodinou Tomáša Garrigua Masaryka.“

Vlado Záborský, redaktor: „Česi žili na území budúceho Slovenska už v časoch monarchie. Do roku 1918 ich tu bolo okolo sedemtisíc.“

Hana Zelinová, SNM-Múzeum kultúry Čechov na Slovensku: „Prvou väčšou komunitou z Čiech, ktorá sem prichádza, boli českí typografi, pretože Matica slovenská si uvedomovala aká je dôležitá slovenčina v písanej podobe a uvedomovali si, že je veľmi potrebná knižná produkcia v slovenskom jazyku.“

Vlado Záborský: „Práve s knihami súvisia prvé kontakty medzi dcérou kníhkupca Jozefa Gašparíka Leštinského a českým folkloristom Jiřím Horákom.“

Hana Zelinová: „Predpokladá sa, že práve tu, v tomto kníhkupectve sa stretol mladý Jiří Horák s najstaršou dcérou Jozefa Gašparíka Leščinského, Annou.“

Vlado Záborský: „Martin bol v tom čase centrom národného diania. Do Turca chodievali na letné pobyty aj Masarykovci. Najskôr si na Bystričke ubytovanie prenajímali, neskôr si tam postavili vlastné sídlo.“

Hana Zelinová: „Alica Masaryková špeciálne sa zaujímala o sociálne otázky, o sociálnu problematiku a práve toto bol priestor, kde spolupracovala vtedy ešte s Aničkou Gašparíkovou. Pretože Anička Gašparíková bola členkou výboru Živeny.“

Vlado Záborský: „Aj vďaka tejto spolupráci a na odporučenie Alice Masarykovej sa správkyňu archívu prvého československého prezidenta stala práve Anna Gašparíková. Vydala sa za Jiřího Horáka a po pôsobení v Prahe a v Moskve sa v 70. rokoch spolu vrátili do Martina. O znovuzískanie domu museli istý čas bojovať s úradmi.“

Hana Zelinová: „Veľmi sa snažili aby interiér tohto domu zodpovedal takej národno-buditeľskej martinskej domácnosti zo začiatku 20. storočia.“

Vlado Záborský: „V dome okrem života a diela Horákovcov mapujú aj osudy Čechov, ktorí pôsobili na Slovensku. Práve po vzniku Československa ich prišlo najviac. Medzi nimi úradníci, učitelia, lekári, advokáti či železničiari. Do roku 1938 ich tu žilo okolo 120-tisíc.“

Publikované z monitoringu Slovakia Online s.r.o.

(MI)

Kľúčové slová:
historické vedy a archeológia

Odbory vedy a techniky:
Humanitné vedy

Tlač