Rozhovor s astronómom Jurajom Tóthom

22. 10. 2015

logo Rozhlasovej stanice Slovensko

Rozhovor redaktora Michala Tvarožka v relácií Vec verejná  pre  Rozhlasovú  stanicu Slovensko,  so slovenským astronómom špecializujúcim sa na meteroidy – Jurajom Tóthom.

(18. 10. 2015; Rozhlasová stanica Slovensko; Vec verejná; 18.30; por. 1/1; Michal Tvarožek)

Michal Tvarožek, moderátor: „Veda je drina na rozdiel od ľúbivých špekulácií, hovorí mladý vedec, ktorý skúma to, čoho sa iba výnimočne aj dotkne, slovenský astronóm špecializujúci sa na meteroidy Juraj Tóth. Vitajte v štúdiu, pán Tóth."

Juraj Tóth, astronóm, (hosť v štúdiu): „Ďakujem veľmi pekne."

Michal Tvarožek: „Váš pracovný deň, to je vlastne pracovná noc, nie?"

Juraj Tóth: „Áno, ak mám službu. Ale teraz skôr pracujem na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky v dennom režime."

Michal Tvarožek: „Takže aj noc, aj deň. A tie tubusy, alebo tie dlhé rúry, to už ste, pán Tóth, nahradili počítačom, alebo ešte stále používate tak, aby ste si hviezdičky priblížili?"

Juraj Tóth: „Áno, tie ďalekohľady, tie teleskopy stále ešte používame, ale máme tam väčšinou v tých ohniskových rovinách kamery, cez ne potom ten obraz máme na monitore počítača, takže už klasický astronóm nepozoruje za ďalekohľadom, ale za monitorom."

Michal Tvarožek: „A potom sleduje dráhu toho meteoroidu, a potom sa snaží rýchlo ísť niekde do terénu a nájsť ho?"

Juraj Tóth: „Tak sú to vždy vzácne úkazy, ak sa nejaký ten kameň ocitne až na Zemi, pretože ten prelet atmosférou je pomerne častý jav a človek, ak vyjde za jasnej noci von a vidí padať hviezdu, tak väčšinou zhorí v atmosfére, ale naozaj vo výnimočných prípadoch to teleso prežije ten prelet našou atmosférou a dopadne ako meteorit na Zem."

Michal Tvarožek: „Pred piatimi rokmi ste pri Košiciach našli jeden meteorit. Čo ste na ňom vyskúmali?"

Juraj Tóth: „Ide o taký zaujímavý prípad, nielen z toho hľadiska, že to je slovenská rarita, po 115 rokoch, v podstate koncom 19. storočia sme mali naposledy pozorovaný pád, medzitým sme mali jeden nález veľmi starého meteoritu pri obci Rumanová, takže Košice sú z tohto hľadiska veľmi výnimočné, zvlášť ešte preto, že poznáme dráhu, z ktorej prišlo teleso v Slnečnej sústave, ale celé teleso nám hovorí vlastne o tom, v akých podmienkach vznikalo a čo sa dialo s ním za tých 4,5 miliardy rokov od toho svojho vzniku až po tú zrážku so Zemou."

Michal Tvarožek: „Čiže vy ste zistili, že má 4,5 miliardy rokov?"

Juraj Tóth: „Áno, a zároveň sa zistilo aj to, že to teleso bolo súčasťou nejakého väčšieho asteroidu v dávnej minulosti, a prekonalo množstvo zrážok, kým sa ocitlo v tej podobe, v akej bolo. A ako samostatné zhruba jednometrové teleso sa oddelilo od nejakého väčšieho telesa pred zhruba 2 miliónmi rokov a obiehalo okolo Slnka po svojej dráhe, a toto teleso naozaj patrí k tým pôvodným, tým primitívnejším telesám Slnečnej sústavy, kdežto naša Zem už prešla mnohými zmenami, tu máme nejakú pôvodnú informáciu."

Michal Tvarožek: „Čože hovoríte o ňom, že poznáte jeho rodokmeň, čiže odkiaľ asi prišiel a kedy prišiel. A čo potom nasleduje, aký je trebárs transport takéhoto meteoritu, aby sa nekontaminoval nejakými, neviem, baktériami, alebo niečím, tuzemským?"

Juraj Tóth: „My sme ho našli pomerne skoro, to znamená do troch týždňov od samotného pádu, v marci 2010, ale tie baktérie, ony proste všetko obsadia, takže určite boli aj v tomto meteorite, ale aj kvôli ďalším možným kontamináciám sme sa snažili naozaj čo najcitlivejšie pristupovať k tomuto materiálu."

Michal Tvarožek: „Ten meteorit, ktorý ste spomínali, že sa už našiel pri Rumanovej, to bolo pred dvadsiatimi rokmi, a ten vraj ležal v Zemi 12‑tisíc rokov. Ako zistíte, že to nie je obyčajný kameň, alebo kúsok rudy, ale že je to práve nejaký meteorit, ktorý tam, no, ležal zabudnutý, alebo nepovšimnutých tých 12‑tisíc rokov."

Juraj Tóth: „Pri tých čerstvých pádoch, ako boli napríklad Košice, je to pomerne jednoduché, keďže to teleso sa taví v atmosfére, čiže má takú čiernu kôrku, má svoje ďalšie špecifické znaky, ale pri takýchto starých nálezoch starých meteoritov po tých 12‑tisíc rokoch je veľmi zvetraný, tá Rumanová bola teda veľmi nepodobná štandardným meteoritom, napriek tomu teda okrem kombajnistu bol tam aj miestny agronóm, a ľudia, ktorí pracujú vlastne s pôdou v tej prírode, majú taký cit, že toto sem napriek tomu, že sa to podobná na nejakú zvetranú, zhrdzavenú skalu, nepatrí. Takže vďaka takejto intuícii a takejto pozornosti týchto ľudí, ten meteorit bol odovzdaný do Astronomického ústavu Akadémie, a po následných analýzach až sa potvrdilo, že je to meteorit."

Michal Tvarožek: „Čiže čo ste sa, pán Tóth, dozvedeli, aké odpovede na otázky, ktoré ste mali?"

Juraj Tóth: „Áno, sú to také mozaiky, alebo teda skôr kamienky do tej celkovej mozaiky, každý ten meteorit nám prináša vlastne také doplnenie tej informácie. Sám o sebe by sa z neho ťažko dala vystopovať nejaká informácia. Kolega doktor Svoreň, keď sme odovzdávali ten najväčší košický meteorit do Slovenského národného múzea pred pár týždňami, povedal taký krátky príhovor, kde spomenul, že je to ako keby lístok, ktorý tečie po prúde rieky, ten jednotlivý meteorit, z ktorého my máme usúdiť na strom, celý les. Takže z toho jedného je to dosť ťažké, potrebujeme vlastne zbierať čo najviac takýchto prípadov, aby sme si tú mozaiku vyskladali."

Michal Tvarožek: „Začínali ste v Modre, pán Tóth, tam ste sa aj narodili, tam ste sa pozerali na hviezdy, a tie vám vyveštili tento osud?"

Juraj Tóth: „Neviem, vyveštili, ale mal som blízko k takému snívaniu o vesmíre, o cestách do vesmíru, myslel som, že budem kozmonaut ako dieťa, ale keď som postupne zisťoval, že to nebude také jednoduché, tak som presedlal na astronómiu hlavne čítaním kníh. Neďaleko za kopcom som mal observatórium, do ktorého som sa tak obával vstúpiť, pretože to bola taká až božská inštitúcia, kde sa bežne nechodí, takže som sa tam prvýkrát dostal, až keď som bol študent na vysokej škole."

Michal Tvarožek: „Ale teda knižky ste už mali prečítané."

Juraj Tóth: „Niektoré."

Michal Tvarožek: „Samozrejme. A rozumeli ste im?"

Juraj Tóth: „To bolo veľmi také naozaj detsky zvláštne, že som čítal encyklopédiu astronómie, ktorú zostavili vlastne moji starší kolegovia, v nejakých tých 80‑tych rokoch, a asi rok som vytrvalo čítal bez toho, že by som niečomu rozumel. Potom postupne sa mi nejaké tie súvislosti začali už vynárať."

Michal Tvarožek: „No ale vaša cesta k tej astronómii a k tej matematike a fyzike nebola až taká jednoduchá, pretože nebola to jednoznačná voľba, však?"

Juraj Tóth: „Áno, síce ako žiak základnej školy som si vysníval už túto líniu, že pôjdem na gymnázium, a potom na Matematicko‑fyzikálnu fakultu, a budem astronómom, ale ešte počas toho dospievania som sa stretol s niečím, čo som predtým nepoznal, s vierou v Boha, a samozrejme to človek troška zakýva, tak som váhal, či nepôjdem študovať teológiu."

Michal Tvarožek: „Je zaujímavé, že koľko astronómov alebo vedcov, ktorí sa zaoberajú vznikom života z rôznych uhlov pohľadu, je buď vyštudovaných teológov, alebo ktorí koketovali s teológiou a chceli ju študovať. Nie je to akosi v protiklade?"

Juraj Tóth: „Na prvý pohľad sa to zdá, že tieto dva pohľady na svet sa nejako míňajú, ale v podstate opak je pravdou, že skôr sa dopĺňajú, skôr sú naozaj takým nejakým celostným pohľadom na ten svet okolo nás. Samozrejme fyzika, astronómia, má vlastné metódy, ktorými nemôže niektoré oblasti pokryť, a takisto tá teológia, alebo to skúmanie vlastne tej podstaty, odkiaľ sme, čo tu vlastne robíme, že aj takéto filozofické otázky sú naozaj tými, ktoré v podstate jedna bez druhej ťažko by sme vedeli možno existovať. Na druhej strane aj tí vedci vlastne majú vieru, ktorá ich ženie k tomu poznaniu, veria, že nejaká tá pravda o tom svete existuje, tie zákonitosti tam sú, len ich treba objaviť."

Michal Tvarožek: „A pomáha vám toto vedomie viery, alebo cítite to ako konflikt, ktorý, tu už vlastne existuje stáročia?"

Juraj Tóth: „V tých prvých rokoch som to vnímal ako konflikt, ktorý si potrebujem vyriešiť, lebo naozaj zdanlivo tie správy o pôvode sveta sa odlišujú, ale neskôr som si teda postupne zodpovedal na tie otázky a vidím, že naozaj v prvom rade nevadia mi tieto pohľady, nebijú sa vo mne, a na to dopĺňanie naozaj tá komplementárnosť, keď takéto cudzie slovomám použiť, v tom naozaj takom celostnom pohľade na svet."

Michal Tvarožek: „Božie sebadarovanie, ako tomu hovoria teológovia. Odhaľovať na jednej strane tajomstvá, ktoré ako keby sa chceli nechať odhaliť."

Juraj Tóth: „Áno, je to veľmi zaujímavé, že my môžeme vôbec tú prírodu skúmať, máme tú možnosť sledovať nejaké tie zákonitosti, ktoré tam sú, to nie je úplne samozrejmé."

Michal Tvarožek: „No konečne, svetové kultúry, dávne kultúry, umiestňovali svoje božstvá do neba."

Juraj Tóth: „Nejaká tá intuícia tam bola už aj v tých časoch, áno, že nebude to len to, čo vidíme a vnímame, čoho sa môžeme dotknúť, že nebude to asi len to všetko o tom svete, tá celá pravda, a preto tá intuícia, že niečo ešte za tým je, samozrejme rôznym spôsobom, detských, alebo starších, nechcem povedať primitívnejším, ale my slovo primitívny používame v tom najlepšom slova zmysle, lebo pátrame  po tom pôvodnom, tie primitívne meteority nám práve hovoria niečo, pôvodnú informáciu."

Michal Tvarožek: „To mi celkom vysvetľuje teraz aj to, že ste boli počas štúdia na praxi vo Vatikánskom observatóriu, automaticky vzniká otázka, čo môže Vatikán zaujímať vo vesmíre?"

Juraj Tóth: „Áno, je to dobrá otázka. Ale Vatikán má dlhoročnú tradíciu, dá sa povedať, ešte od tých prvých storočí, kedy cirkev vznikla, sa riešila otázka napríklad Veľkej noci, dátumu Veľkej noci, a to riešili matematici a astronómovia už vtedajší, takže z takýto praktickch, povedzme, liturgických dôvodov sa venovala astronómii, ale samozrejme aj neskôr v dávnych obdobiach bolo tzv. Rímske kolégium, čo bol taký predchodca tohto Vatikánskeho observatória, ešte pred Galileom, a mnohí jezuitskí kňazi a astronómovia potvrdzovali Galileove napríklad objavy začiatkom toho 17. storočia. A táto tradícia pokračuje naozaj aj dodnes."

Michal Tvarožek: „Umiestnené je v Castel Gandolfe, v letnom sídle pápeža. Ako vyzerá to observatórium?"

Juraj Tóth: „Polovica toho observatória je vlastne časť Pápežského paláca, ktorý ešte nechal postaviť Urban VIII., polovica je zase venovaná pápežovi. Aspoň v tom čase, keď som ja tam bol, to tak bolo. A Benedikt XVI. to nechal troška prestavať, takže teraz je observatórium, alebo to sídlo s knižnicou a ďalšími študijnými priestormi v inej časti Pápežskej záhrady v Castel Gandolfe, ale bolo to také milé, že človek, keď sa pomýlil výťahom, vyšiel na tretie poschodie do pápežského apartmánu, tak sa dostal vlastne do spálne pápeža, ktorú využíval počas letných dovoleniek. Takže v tom čase, v 97‑om roku neboli žiadne prísne bezpečnostné pravidlá, takže samozrejme som vycúval, keď som sa ocitol v týchto priestoroch, ale bolo to prepojené, to observatórium s tým pápežským sídlom."

Michal Tvarožek: „A prečo ste si vybrali také tie rýchlo letiace objekty, ktoré málokedy, ako sme hovorili, chytíte do rúk, a nie také, že niečo väčšie, síce ani Mars by ste nechytili do rúk, ani Slnko, ani Venušu, ale predsa sú to objekty, ktoré možno že dávajú viac odpovedí na mnohé nástojčivé otázky."

Juraj Tóth: „Áno, prichádzal som na fakultu s tým, že by som chcel študovať kozmológiu, to znamená, ten vývoj vesmíru z tých najširších meradiel, čiže ten pôvod celého vesmíru. Ale postupne teda som objavoval, že to zameranie, napríklad tej astronómie na Slovensku, astrofyziky, je v takých tradičných oblastiach, kde sme mali vychovaných veľmi dobrých špecialistov, a to je napríklad oblasť aj týchto menších telies Slnečnej sústav, medzi inými, a takýmto spôsobom som sa nechtiac vlastne dostal k vesmírnemu prachu, dá sa tak povedať, a objavil som naozaj to čaro tých telies, pretože tie vzdialené svety, povedzme, tie galaxie, alebo ten vesmír pri tom svojom vzniku z toho Big Bangu, je naozaj taký vzdialenejší. Tu my máme možnosť, ako ste povedali, aj sa dotknúť tých vecí, aj ich detailnejšie skúmať."

Michal Tvarožek: „Skrátka, ten vesmír nám predsa len ešte nejaké to posolstvo posiela. Tu máte, rozlúštite to, dostanete sa o kúsok ďalej. Môže aj také malé observatóriá, ako napríklad v Modre, kde ste potom po skončení fakulty začínali pracovať, môžu aj ony istým spôsobom priniesť nejaké poznatky do tej svetovej vedy? Tam ste vtedy pozorovali roj Leoníd."

Juraj Tóth: „To je príklad, že aj takéto malé pracoviská, ako sme, my sme vedecko‑pedagogické, čiže zameraní aj na tú výchovu študentov, ale zároveň aj na tú vedeckú oblasť, takže ide to ruka v ruke vlastne, tí študenti sa popri nás, popri tej našej práci učia aj tej vedeckej činnosti. Keď sme začínali na tomto našom observatóriu, robili sme program tzv. astrometrie, čiže pozičné merania asteroidov na oblohe, a patrili sme k prvým štyrom, piatim observatóriám v Európe, ktoré kvalitou a počtom pozorovaní patrili k tej špičke v tej oblasti. Takže vždy si tieto malé observatóriá hľadajú oblasti, kde veľké ďalekohľady, alebo veľké observatóriá nemajú možnosť sledovať, a to je napríklad, že tie veľké ďalekohľady, ktoré stoje veľké investície, veľké finančné objemy, pozerajú väčšinou veľmi úzko, síce ďaleko, ale veľmi úzkym pohľadom. A my sa snažíme vlastne to tak rozšíriť a sledovať tú oblohu čo najširšie a zaznamenať objekty, ktoré unikajú bežnej pozornosti týchto veľkých pracovísk."

Michal Tvarožek: „Potom ste odtiaľ odišli, po istom čase, a išli ste na svoju alma mater, na Katedru matematiky, fyziky a informatiky, nielen teda ako vedecký pracovník, ale aj ako učiteľ. O týchto dvoch zameraniach, ktoré vyhráva, budeme hovoriť po pár sekundách."

(...)

Michal Tvarožek: „Takže, pán Tóth, čo vyhráva, vedecká práca, alebo tí študenti, alebo dá sa to vlastne aj skĺbiť, však?"

Juraj Tóth: „Musí sa to dať. Je to niekedy dosť náročné oproti kolegom, ktorí majú len jednu, alebo druhú vec. Na fakulte sme prakticky nútení, ale je to veľmi dobre venovať sa aj študentom, pretože aj pre nás samých je to veľkým prínosom, musíme si veci, ktoré sú zdanlivo pre nás samozrejmé, znovu naštudovať, aby sme ich vedeli podať tým študentom, a tak sa vlastne ten záber, alebo ten kontakt s tými študentami stáva väčším obohatením pre nás samých, ako by sme si možno mysleli. Takže je to náročné, ale ten kontakt naozaj je omnoho dôležitejší, než zostať uzatvorený v nejakej bubline."

Michal Tvarožek: „A na druhej strane možno že to prináša aj istý pocit uspokojenia, nie, keď vidí, že tí moji študenti, že sa vedeli uplatniť na rôznych pracoviskách, či už našich, alebo prípadne aj v zahraničí, a nejako úspechy už majú."

Juraj Tóth: „Áno, to je naozaj veľmi také povzbudzujúce, a že napriek tej malej skupine ľudí, ktorých máme, a tomu, čo do nich vkladáme, sa dokázali presadiť na svetových pracoviskách. Máme naozaj mnohých študentov na Havajských ostrovoch, v NASA, GPL, alebo ďalších univerzitách po celom svete, alebo aj domácich inštitúciách, a je to naozaj motivujúce, že má to zmysel, že hoci vychovávame nie veľa študentov – špecialistov, ale Slovensko, dá sa povedať, že sa stáva pomerne silnou kapacitou v rámci týchto inštitúcií. Napríklad na Havajských ostrovoch, kde je najväčší astronomický inštitút v rámci Spojených štátov, hovoria o tzv. „slovenskej mafii"."

Michal Tvarožek: „V tom dobrom slova zmysle. No, zrejme tá mladá generácia predsa len je dosť silná, nedávno som čítal, že pred, ja neviem, možno polrokom, alebo nejako tak, vyhral mladý stredoškolák zo Zvolena, Jozef Lipták, striebornú medailu v celosvetovej súťaži mladých talentov, čo sa týka astronómie. To je krásne, nie? A napriek tomu si myslím, že predsa len neexistujú u nás stredné školy, ktoré by sa tak nejakým spôsobom orientovali práve na tú oblasť, v ktorej vy pracujete, majú matematiku, majú fyziku, ale predsa len trošku tej astronómie, možno tam asi špecializácia neexistuje."

Juraj Tóth: „Tá astronómia postupne išla aj v tých učebniciach, aj v tých osnovách do úzadia, je to väčšinou na dobrovoľnosti učiteľov fyziky, či ju zaradia, ale ona je veľmi atraktívna aj pre tú mladú generáciu, aj na tú výuku vlastne tých fyzikálnych, matematických metód, je naozaj najideálnejšia, pretože spája viaceré veci, viaceré poznatky, alebo tie fyzikálne zákonitosti. Nemáme naozaj špecializovanú nejakú oblasť, alebo gymnázium, alebo smer, ktorý by takto stredoškolákov pripravoval, na druhej strane máme pomerne dobrú sieť tzv. ľudových hvezdární, alebo teraz hvezdární vyšších územných celkov, ktorí pracujú s mládežou, robia popularizáciu, venujú sa napríklad aj príprave takýchto úspešných študentov na takýchto olympiádach, ale aj kolegovia, napríklad doktor Hryc, ktorý sa vyslovene venuje týmto našim mladým olympionikom."

Michal Tvarožek: „A možno že vás po čase aj dobehnú, že aj oni vymyslia, títo mladí, nastupujúca generácia, vymyslia nejaký prístroj, ako vy ste vymysleli, volá sa AMOS, ktorý, no, vlastne čo on robí, predstavovali ste ho aj v Španielsku, dokonca aj na Kanárskych ostrovoch v observatóriu, bol sa naň pozrieť aj španielsky kráľ."

Juraj Tóth: „Tento prístroj sa snaží zahrnúť, alebo sledovať tú celú oblohu a detegovať, alebo zaznamenať všetky svetelné javy, ktoré sa objavia počas toho nočného pozorovania, a my ho používame hlavne na detekciu tých meteorov a výpočet ich dráh. To je dvojica kamier na ostrove Tenerife de la Palme na Kanárskych ostrovoch, a bol tento prístroj, ako automatický prístroj vybraný ako nová inštalácia aj pre inauguráciu mladým španielskym kráľom Filipom VI. Naozaj tento sympatický kráľ sa zaujímal živo o to, čo tento prístroj dokáže, a popri tom som mu ukázal aj jeden meteorit z Košíc, ktorý, ako príklad toho, čo toto zariadenie dokáže vlastne odsledovať."

Michal Tvarožek: „No a chcú ho vraj aj v Chile?"

Juraj Tóth: „Áno, je to vlastne súčasť nášho projektu, ktorý máme, snažíme sa pokryť južnú oblohu, ktorú nemôžeme pozorovať z našich zemepisných šírok, zo severnej pologule, a južná obloha tá, či už teda z toho Chile, alebo z iných miest, nie je systematicky sledovaná žiadnym väčším počtom kamier, takže my sa snažíme v Chile, kde sú výborné astronomické podmienky, umiestniť takýto systém týchto dvoch kamier AMOS."

Michal Tvarožek: „Tých blízko zemských, tak ich voláte, však, tieto asteroidy, tých už je zmapovaných vyše 12‑tisíc, ale z toho, ako som sa dočítal, je nebezpečných asi 1 600. No a z toho je 150 väčších ako jeden kilometer. Je to dosť taká, síce pre vás bežná správa, ale pre laikov, tak s výstražným prstom."

Juraj Tóth: „My poznáme len malú časť tej celej populácie týchto asteroidov, a preto sme vymysleli aj také iné zariadenie, ktoré ešte nemáme uvedené do prevádzky, zase projekt Adam, používame také jednoduché..., ale ten systém Adam by mal automaticky detegovať práve tie menšie asteroidy, ktorých sú milióny až, a ktoré môžu spôsobovať aj také udalosti, ako sme pred pár rokmi videli v Čeľjabinsku, keď to teleso zhruba 20 metrov veľké spôsobilo následne po vniknutí do atmosféry tlakovú vlnu a došlo aj k mnohým početným zraneniam na obyvateľstve, a tieto malé asteroidy by boli schopné objavovať sa naozaj špecializovanými systémami ďalekohľadovými, ale tie zatiaľ ešte nefungujú vo svete."

Michal Tvarožek: „Vraj sa už aj pripravujú. Je to správna informácia? Expedície na tieto asteroidy, ktoré by tam skúmali prítomnosť vzácnych kovov?"

Juraj Tóth: Jedna línia je v rámci štandardných vesmírnych agentúr, ako je napríklad americká NASA, majú program pristátia, alebo dotknutia sa skôr asteroidu, malého asteroidu, ktorý by bol predtým odchytený a zaparkovaný na obežnú dráhu okolo Mesiaca, čiže následne by prišla ľudská posádka, takže toto je jeden program americkej NASA, a potom je druhá línia súkromných spoločností, ktoré uvažujú zatiaľ nad možnou ťažbou takýchto nerastných surovín z týchto telies, pretože tam sú zastúpené naozaj tie vzácne prvky, ťažšie prvky, vo väčšej miere, ako v pozemských horninách."

Michal Tvarožek: „A, pán Tóth, má nejaký asteroid vaše meno, alebo planétka?"

Juraj Tóth: „Už teda má, asi rok, pred rokom sme mali konferenciu v Helsinkách, kde pri takejto, raz za tri roky, takejto výročnej konferencii sa udeľujú pomenovania, takže dostal som teda aj ja svoj asteroid."

Michal Tvarožek: „A teda kde je, v ktorom súhvezdí leží, alebo kde sa pohybuje?"

Juraj Tóth: „Je to asteroid z tzv. hlavného pásu, medzi dráhami Marsu a Jupitera, a on si tak pekne spokojne obieha okolo toho nášho Slnka."

Michal Tvarožek: „A vôbec, je vesmír konečný? Alebo je nekonečný? Alebo existuje jedno nekonečno, alebo nekonečné množstvo nekonečien?"

Juraj Tóth: „No toto sú veľmi ťažké otázky, a musím priznať, že nie na všetko viem odpovedať."

Michal Tvarožek: „No, Stephen Hawking, ktorý celý život skúma záhady vesmíru, pripustil, že ak by existovali mimozemšťania a obsadili našu planétu, že by to nebola bohvieaká výhra."

Juraj Tóth: „Sú rôzne scenáre. Niektoré hovoria o tom, že ak nás obsadia, a vychádzajúc z našej možno niekedy agresívnej povahy, tak že oni budú na tom podobne. Na druhej strane, ak by dokázali technoolgicky sa dostať na takú úroveň, že by už k nám doleteli z tých diaľav vesmírnych, tak asi musia byť vyspelí aj morálne, aby sami seba nevykynožili, a tým pádom by sme sa nemuseli až tak veľmi ani my báť. Ale to sú také veľmi vzdialené špekulácie, ktovie, či vôbec nejakí mimozemšťania sú."

Michal Tvarožek: „Fascinácia vesmírom prináša aj jeden možnože taký nočný jav, a to je, že ľudia začínajú vymýšľať, pretože nepoznajú odpovede, rôzne tie konšpiračné teórie. Mne sa zdá niekedy, ako by sme sa uspokojili s takou rýchlou konštrukciou konšpirácie, a nehľadali nejaké tie naozaj logické odpovede, ako napríklad veľmi rýchlo sme podľahli, teda myslím množstvo ľudí, že bude koniec sveta, že nám padne takýto a taký meteorit, že sa stane také a také nešťastie, ktoré vyčítali z polohy hviezd, alebo čosi podobného. Nezdá sa vám, že niekdy veľmi rýchlo podliehame takýmto teóriám?"

Juraj Tóth: „Áno, v podstate sme náchylní všetci, aj my vedci, ísť po tom najjednoduchšom vysvetlení bez námahy, a to je naozaj asi tá psychológia človeka, prečo siaha aj po takýchto odpovediach. A myslím si, že teda naozaj skutočné odpovede dostaneme len po poctivej robote, či už aj tej vedeckej, alebo aj tej skúsenosti, človek naozaj prechádza si svojím životom, všeličo zažíva, a keď bude sa chcieť len zbaviť tých ťaživých, pálčivých otázok jednoduchou nejakou konšpiráciou, alebo takýmito extrémami, bude sa možno skôr len klamať sám seba."

Michal Tvarožek: „A nemrzí vás niekedy, alebo nedemotivuje, alebo skrátka neprináša to nejaký taký nepriaznivý efekt, že vlastne na množstvo vecí, ktoré skúmate, nielen vy, ale ktoré skúmajú astronómovia na celom svete, že vlastne sa tie odpovede zrejme nie všetky dozvieme, a určite nie je najdôležitejšie, že je to vlastne podávanie si akejsi štafety, ale nevieme, kde ten cieľ je a ako dlho tam bude bežať."

Juraj Tóth: „Možno, že aj ten kontakt s tými študentmi ma vlastne tak uspokojuje, že je to asi normálne, že my dosiahneme zase len o niečo ďalej, o nejaký kúsok, tá mladšia generácia, pre ktorú, dúfam, vytvoríme nejaké dobré, vhodné štartovacie podmienky, alebo rozbehneme ten beh, že bude pokračovať, takže toto beriem ako naozaj takú súčasť, a už som sa s tým zmieril, že nie všetko aj ja sám budem poznať, a nie všetkému, nie všetky tie otázky a odpovede budeme môcť schopní poňať v krátkom horizonte."

Michal Tvarožek: „No a toto už znie ako nejaké životné motto."

Juraj Tóth: „Nemám pripravené nejaké jednovetné motto. Človek naozaj číta veľa múdrych myšlienok od veľa múdrych ľudí, a práve myslím, tá komplexnosť pre mňa je taká najkľúčovejšia, tak najzaujímavejšia, naozaj rozvíjať to poznanie v tej vedeckej disciplíne a tým naším rozumom, ktorý má svoje obmedzenia, ale zase má aj veľké schopnosti, na druhej strane rozvíjať aj tú oblasť ducha, rozvíjať aj tie morálne vlastnosti, vedieť to pretaviť do praxe, a v takejto vlastne spolupráci týchto dvoch oblastí, či už umenia, vedy, takého celostného pohľadu na život, to jedine podľa mňa má úspech a šancu nejako pokračovať ďalej."

Michal Tvarožek: „Takže, vážení poslucháči, naša relácia Vec verejná sa končí. Dnes v hosťovskom kresle sedel slovenský astronóm Juraj Tóth. Ďakujem, že ste prišli, pán doktor, do štúdia. A vám, vážení poslucháči, ďakujem za pozornosť a teším sa dopočutia opäť o týždeň."

Publikované z monitoringu STORIN, s. r. o.

(MI)

Odbory vedy a techniky:
Prírodné vedy

Tlač