Misia New Horizons

20. 07. 2015

Rozhovor s vedcom Jánom Balážom z Ústavu experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied o misii americkej sondy New Horizons, ktorá začala intenzívne pozorovanie Pluta. Letela k nemu vyše deväť rokov. Podľa J. Baláža je to ďalší vedecký a technologický počin, ktorý posúva našu civilizáciu opäť trochu ďalej dopredu k pochopeniu tohto mystéria nášho pôvodu a bytia vo vesmíre. 

Televízna stanica TA 3_logo(14. 07. 2015; Televízna stanica TA 3; 24 hodín vo svete; 20.30; por. 1/1; Vladimír Lichvár)

Vladimír Lichvár, moderátor: „Americká sonda New Horizons začala intenzívne pozorovanie Pluta. Letela k nemu vyše deväť rokov. Vedci už oznámili, že Pluto je v priemere o 80 kilometrov väčšie ako boli doterajšie predpoklady. O tejto misii sa v tejto chvíli porozprávame s Jánom Balážom z Ústavu experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied. Na úvod, prečo vlastne NASA zorganizovala túto misiu, čím je trpasličia planéta Pluto zaujímavá pre vedcov?"

Ján Baláž, Ústav experimentálnej fyziky SAV (telefonát):

„Ono by sa už dalo aj Hillaryho po jeho výstupe na Mont Everest, že už len preto, že Pluto existuje, stálo za to na neho cestovať. Samozrejme je tu aj ten historický aspekt. Predsa sme sa o Plute po celé desaťročia učili, že je to deviata planéta slnečnej sústavy a tá zatiaľ zostávala neprebádaná zblízka. Ostatné planéty už boli pomerne detailne snímkované z pomerne malých vzdialeností. Tu treba najmä spomenúť misiu Voyager 2, ktorá úžasne využila veľmi výhodnú prirodzenú konšteláciu vonkajších planét Jupitera a Saturnu, Uránu a Neptúna tak, že v rámci jednej jedinej trajektórie sa mohla postupne priblížiť k týmto planétam. Pluto však zostalo mimo tejto optimálnej konštelácie a trajektórie Voyagera. Pluto je objektom takzvaného Kuiperovho pásu, to je taký rezervoár medziplanetárnej hmoty, ktorá neprispela k tvorbe veľkých planét, ale zostala na periférii vo forme menších objektov. Tam patria aj kométy a predpokladá sa, že v rámci formovania slnečnej sústavy boli kedysi tieto telesá aj bližšie k Slnku, avšak boli gravitačne vymrštené na vzdialené orbity veľkými planétami. Veľmi zaujímavé je aj gravitačné previazanie Pluta s jeho mesiacom Cháronom, čo je skôr taký jeho súpútnik. Rozdiel v ich veľkosti nie je až taký veľký a obiehajú okolo spoločného ťažiska, ktoré sa nachádza na spojnici medzi nimi. Takže je to taký zaujímavý kozmický tanec."

Vladimír Lichvár: „Aké poznatky môže táto misia priniesť? Už teda vieme, že Pluto je o trošku väčšie ako sa predpokladalo."

Ján Baláž: „Samozrejme, jedná sa o rôzne upresnenia už známych parametrov, ale vo všeobecnosti je to výskum slnečnej sústavy ako nášho domova v galaxii, výskum jej vzniku, formovania do dnešnej podoby, ako ju dnes poznáme. Pluto nie je na periférii slnečnej sústavy zďaleka jediný objekt tejto veľkosti. Poznáme už aj ďalšie. Avšak vzhľadom na tú svoju orbitu a pomerne známe jej parametre, je ešte ako tak dostupný, ako poukazuje táto misia, pre takýto rýchly prelet."

Vladimír Lichvár: „Táto misia trvá už celé roky. Aké je tam riziko najväčšie? Predsa len bola vypustená v roku 2006."

Ján Baláž: „Takýchto vesmírnych sond, ktoré majú dlhodobo pracovať vo vesmíre, samozrejme aj z technologického hľadiska, je nutné ich konštruovať tak, aby tam boli využité komponenty, ktoré sú pre vesmír technologicky orientované. Tam sa jedná o veľmi vysokú spoľahlivosť tých komponentov, odolnosť voči teplotným extrémom, odolnosť voči kozmickému žiareniu, ktoré tam je vždy prítomné. To žiarenie je takým hlavným rizikom. Jednak to pochádza zo Slnka – slnečné energetické častice – a potom aj z galaxie, ktoré prichádzajú, tie sú často urýchlené na vysoké energie v extrémnom vesmíre, napríklad supernova. Je ich síce pomerne málo, ale nikdy sa nedá vylúčiť, že takáto častica môže zasiahnuť dôležité systémy takejto sondy a spôsobiť buď dočasnú alebo aj trvalú poruchu. No a ďalšie riziko je zrážka sondy s nejakým makro veľkosti kusom hmoty. Pri týchto charakteristických rýchlostiach, ktoré sú až v desiatkach kilometrov za sekundu by to bolo veľmi devastačné, zrážka aj s takýmto mikrometeoritom."

Vladimír Lichvár: „Ako sa vlastne riadi takáto sonda, keď je od našej planéty vzdialená tak veľmi?"

Ján Baláž: „Táto sonda je ovládaná národnou agentúrou NASA a hlavne doma vedeckými pracoviskami USA, to je Univerzita Johnsa Hopkinsa v Marylande, laboratórium aplikovanej fyziky a Juhozápadný výskumný inštitút v Colorade a Texase. Technicky to riadi JPL laboratórium tryskových pohonov v Kalifornii, ktorý zabezpečuje komunikáciu cez ...network čo sú obrovské až 70-metrové parabolické antény v Kalifornii, v Španielsku, v Austrálii. Tie dokážu zachytiť aj neskutočne slabé ľudské signály do obrovskej vzdialenosti. Treba si uvedomiť, že tá sonda vysiela s výkonom iba 12 wattov. To je iba päť, šesťnásobok bežného mobilného telefónu a na vzdialenosť 5 miliárd kilometrov dokážu tieto antény ten signál zachytiť. Podobne opačným smerom tie antény vysielajú s pomerne veľkým výkonom, aby tá sonda aj s tou svojou dvojmetrovou anténou dokázala tie príkazy zo Zeme zachytiť."

Vladimír Lichvár: „Na záver sa vás opýtam, čo možno vás zaujalo na tejto misii najviac?"

Ján Baláž: „Tak je to ďalší taký vedecký a technologický počin, ktorý posúva našu civilizáciu opäť trošku ďalej dopredu k pochopeniu tohto mystéria nášho pôvodu a bytia vo vesmíre. Pomocou vedy a technológie spoznávať ďalší teraz vzdialený kút nášho domova v tomto obrovskom vesmíre je fascinujúce. Práve také misie ako táto sú míľniky, čo vstupujú do histórie a prepisujú učebnice."

Publikované z monitoringu STORIN, s. r. o.

(MB)

Kľúčové slová:
fyzikálne vedy, vedy o Zemi a enviromentálne vedy, Slovenská akadémia vied

Odbory vedy a techniky:
Prírodné vedy

Tlač