Projekt SASPRO – Mobilitný program Slovenskej akadémie vied

24. 07. 2015

Slovenská akadémia vied sa prostredníctvom  projektu SASPRO snaží  prilákať kvalitných slovenských alebo zahraničných expertov. Zo Slovenska takých, ktorí absolvovali viac ako päť rokov na pracovisku v zahraničí. Zmyslom projektu je dostať týchto ľudí na Slovensko, aby priniesli novú kultúru práce vo vedeckých laboratóriách, aby prišli s novými nápadmi a vytvorili zdravú konkurenčnú atmosféru v rámci vedeckých tímov na Slovensku. 

Rozhlasová stanica Slovensko_logo(23. 07. 2015; Rozhlasová stanica Slovensko; K veci; 18:18; por. 2/2; Andrea Púčiková, Marta Jančkárová)

Marta Jančkárová, moderátorka: „Devätnásť vedcov zo zahraničných univerzít a výskumných ústavov prišlo v rámci projektu SASPRO na rôzne pracoviská SAV. Cieľom programu je prilákať zahraničných akademikov a tiež vytvoriť pre slovenských vedcov podmienky na to, aby sa vrátili. Po prvej výzve prišlo na Slovenskú akadémiu vied dvanásť Slovákov a sedem cudzincov, pôvodom napríklad z Chorvátska, Nórska, či Indie. Na výskumoch budú pracovať dva až tri roky. S predsedom SAV Pavlom Šajgalíkom sa rozprávala Andrea Púčiková."

Pavol Šajgalík, predseda Slovenskej akadémie vied: „Cieľ projektu SASPRO je veľmi triviálny – snažíme sa prostredníctvom tohto projektu prilákať kvalitných domácich, alebo zahraničných expertov. Teda domácich myslím tým takých, ktorí zo Slovenska absolvovali dlhší čas na nejakom vedeckom pracovisku, ten čas je viac ako päť rokov, na zahraničnom pracovisku. A zmyslom projektu je dostať týchto ľudí naspäť domov, aby priniesli jednak novú kultúru práce vo vedeckých laboratóriách, aby prišli s novými nápadmi, aby jednoducho vytvorili zdravú konkurenčnú atmosféru v rámci vedeckých tímov na Slovensku."

Andrea Púčiková, redaktorka: „A koľko ľudí sa zatiaľ takto dostalo možno na ústavy SAV?"

Pavol Šajgalík: „No, momentálne dnes ste videli, dnes boli odovzdané diplomy prvým devätnástim, lebo v prvom kole bolo vybraných dvadsať uchádzačov, kde teda jeden z uchádzačov si to nakoniec rozmyslel. V druhom kole sme práve odsúhlasili ďalších desať. A projekt má kapacitu viac ako päťdesiat, čiže v princípe v tom poslednom kole by sme možno mohli vybrať dvadsať uchádzačov. Všetko bude závisieť od finančných možností, pretože tento projekt Európska únia financuje zo štyridsiatich percent a šesťdesiat percent musíme buď získať zo zdrojov, alebo z rozpočtu Slovenskej akadémie vied, alebo, ako v tomto roku, s pomocou ministerstva školstva, výskumu, vedy a športu, ktoré nám pomohlo a istú časť týchto nákladov nám vykrylo."

Andrea Púčiková: „Ste presvedčený, že vlastne Slovensko dokáže týmto vedcom poskytnúť podobne dobré, alebo rovnako dobré, možno lepšie podmienky?"

Pavol Šajgalík: „V tomto ohľadne nemám veľkú obavu, pretože v prvom programovacom období zo štrukturálnych fondov sa prístrojová infraštruktúra na slovenských ústavoch Slovenskej akadémie vied výrazne zlepšila a možno s prižmúrením jedného oka môžeme povedať, že už nadobudla európsku úroveň. Teraz potrebujeme k tej infraštruktúre vysokokvalifikovaných ľudí. A práve tento projekt by mal zabezpečiť aspoň ich časť a títo ľudia by naozaj mali priniesť, ako som povedal predtým, inú kultúru do výskumu, vyššie nároky na samých seba, zvýšenie konkurencieschopnosti v rámci výskumných týmov."

Andrea Púčiková: „A má to možno potenciál, že by tí ľudia tu ostali na dlhšie obdobie, nielen v horizonte tých dvoch-troch rokov? Všimla som si, že tie projekty sú tak do roku 2018. Ale tak, že naozaj by tu trebárs ostali desaťročia?"

Pavol Šajgalík: „U tých zahraničných to nie veľmi predpokladám a u tých navrátivších sa Slovákoch dá sa predpokladať, že tá pravdepodobnosť je oveľa vyššia. Na druhej strane, ja by som sa tohto vôbec nebál, pretože aj vo svete vedecká práca nie je založená na nejakých stabilných domácich vedeckých pracovníkov, ktorí celý život pracujú na jednej inštitúcii. Väčšinou vedeckí pracovníci sú zamestnávaní projektovo na štyri, päť rokov, a potom buď teda ostanú v danej inštitúcii a pracujú na ďalšom projekte, alebo sa hýbu na trhu práce, ktorý v tomto zmysle je teraz otvorený a je veľmi globálny. Čiže podľa môjho názoru my musíme len dodržať, alebo zachovať atraktivitu prostredia a výskumných smerov na Slovensku, a potom by mohli prichádzať ďalší ľudia, ktorí nahradia tých, ktorí od nás odídu."

Andrea Púčiková: „Čiže, ak by som to zjednodušila, cieľom nie je ich tu udržať definitívne, ale skôr pravidelne prilákať nových a nových. Áno?"

Pavol Šajgalík: „Áno, to je principiálny cieľ tohoto programu. Ale, ako som povedal, pre tých Slovákov, ktorí strávili dlhší čas v zahraničí a, keď to tak poviem veľmi zjednodušene, už ich nebaví ďalej vandrovať po svete, tak pre tých určite chceme vytvoriť podmienky také, aby mohli ostať doma a pracovať v prostredí, ktoré je im kultúrne, aj mentálne blízke."

Andrea Púčiková: „A tie podmienky by boli teda platové, prípadne vybavenie, alebo ešte niečo ďalšie?"

Pavol Šajgalík: „V tomto kroku je to tak, že my ponúkame exkluzívne prístrojové vybavenie. Samozrejme, štipendisti projektu SASPRO majú nadštandardné štipendiá, ktoré teda sú oveľa vyššie ako štipendiá bežných postdokov alebo doktorandov na Slovenskej akadémii vied, dokonca by som povedal mnohonásobne vyššie. A tretia vec je, že snažíme sa im ponúkať atraktívne výskumné projekty, ktoré našťastie na Slovenskej akadémii vied máme. Čiže toto sú tie tri základné položky, ktorými sa ich snažíme získať."

Andrea Púčiková: „Moli by ste ešte na záver možno zhrnúť tie odbory, v ktorých je možno najviac?"

Pavol Šajgalík: „Je potešujúce a veľmi potešujúce, že, nechcem povedať, že úplne vyrovnane prišli prihlášky na jednotlivé odbory, ale veľmi potešujúce je pre nás, že veľmi veľa adeptov sa hlási do oblasti prírodných a technických vied, teda v tých prírodných myslím aj bioscientist, nielen fyzika. Ale to, čo mám z toho obrovskú radosť, aj ústavy tretieho oddelenia, ktoré sa venujú kultúrnym, spoločenským a iným vedám, máme adeptov, ktorí teda naozaj dosahujú vynikajúcu úroveň, alebo respektíve štipendistov, ktorí dosahujú vynikajúcu úroveň. Takže myslím si, že sú takmer rovnomerne, alebo primerane tomu rozloženiu vedeckých odborov na Slovenskej akadémii vied, tak sú rozložení."

Andrea Púčiková: „Veľmi pekne vám ďakujem."

Marta Jančkárová: „Ako sa na možnosť práce na Slovensku pozerajú samotní vedci? Andrea Púčiková oslovila molekulárnu biologičku Terezu Goliaš, ktorá sa venuje výskumu proteínov prítomných v agresívnych nádoroch."

Andrea Púčiková: „Prečo ste sa vlastne rozhodli odísť zo Slovenska?"

Tereza Golias, molekulárna biologička: „Lebo som chcela nabrať skúsenosti zo zahraničia, nové kontakty, a hlavne tá veda ide trošku iným tempom napríklad v Spojených štátoch, kde som bola ja. A musím povedať, že sa robí ľahšie ako na Slovensku, my to máme trošku sťažené, a bola to teda obrovská skúsenosť."

Andrea Púčiková: „Ako dlho a kde ste boli?"

Tereza Golias: „Bola som tri roky na Stanfordskej univerzite v Kalifornii."

Andrea Púčiková: „A čo vás teda motivovalo vrátiť sa na Slovensko?"

Tereza Golias: „Musím povedať, že predovšetkým rodina, a takisto že som sa mohla vrátiť do pôvodného laboratória, do pôvodnej skupiny, ktorá je výborná."

Andrea Púčiková: „A nebojíte sa, že tu budete mať horšie podmienky, možno čo sa týka vybavenia?"

Tereza Golias: „Čo sa týka vybavenia, tak naše oddelenie, náš ústav je na tom veľmi dobre, takže to som sa vôbec nebála. A v niektorých aspektoch možnože je až lepšie vybavený, než bol tam."

Andrea Púčiková: „A sú ešte nejaké iné aspekty, v ktorých by to mohlo byť trochu nevýhodnejšie?"

Tereza Golias: „No tu je to nevýhodnejšie kvôli strašnej byrokracii, ktorú vlastne musia vedci absolvovať. A už len také jednoduché objednávanie chemikálií, alebo rôznych reagencií je veľký problém. V zahraničí to funguje ľahko – niečo potrebujem, rozhodnem sa pre niečo, lebo viem, že je to pre mňa najlepšie, zavolám výrobcovi a do dňa už to mám. Tuná musíte prejsť cez rôzne cenové ponuky, dlho to trvá, je to drahšie. Takže je to zložitejšie napríklad z tohoto ohľadu."

Andrea Púčiková: „A vidíte tento návrat na Slovensko ako definitívny? Chcete tu ostať?"

Tereza Golias: „To človek ťažko posúdi teraz, ale ako taký je plán."

Marta Jančkárová: „O skúsenosti sa podelil aj chemik Filip Rázga."

Filip Rázga, chemik: „Ja som vyštudoval fyzikálnu chémiu. Mal som taký akože povedzme profesne zaujímavú tú kariéru, pretože potom som robil výpočtovú chémiu, potom som bol na onkológii, v labáku a tak. Ale momentálne pracujem na Ústave polymérov, kde vlastne sa snažím ako keby aj celý ten projekt, na ktorý som vlastne získal túto podporu, je vlastne také interdisciplinárne prepojenie vlastne hematoonkológie s polymérnou chémiou."

Andrea Púčiková: „A študovali ste kde a kam ste odišli do zahraničia?"

Filip Rázga: „Študoval som na CHTF, teraz sa to volá Fakulta chemickej a potravinárskej technológie, to je tu v Bratislave. Do zahraničia som odišiel do Brna, aj keď teda mal som ponuky aj inde, ale vybral som si Brno práve preto, že v tej dobe som bol úplne očarený možnosťami, ktoré vlastne v Brne boli v zmysle výpočtovej chémie. No a ten pragmatický dôvod bol, že som nechcel ísť na vojnu, takže som sa snažil ešte dovzdelávať a odďaľovať, prosto, všetky tieto záväzky z minulosti."

Andrea Púčiková: „Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa vrátili na Slovensko?"

Filip Rázga: „No v podstate ja som hneď, ako som odišiel, som vždycky vedel, že sa vrátim na Slovensko. Takže moja motivácia bola jednoduchá. Ja som vycestoval preto, aby som sa veci naučil, aby som sa „dovzdelal“, mal nejaké vzdelanie, získal kontakty vlastne so špičkovými zahraničnými pracoviskami. No a vždy som sa chcel vrátiť a aj tento program, vlastne v rámci neho sa vlastne podarilo to naplniť, že vlastne po dvanástich rokoch v zahraničí som sa vrátil a chcem teda sa etablovať tu a veci, ktoré som sa naučil a o ktorých si myslím, že sú perspektívne a progresívne, aby sa tu ukotvili a nejako sa to vyvíjalo tu."

Andrea Púčiková: „Čiže vidíte to tak, že už tu ostanete definitívne?"

Filip Rázga: „Áno, stopercentne, pretože jednak tu mám rodinu a jednak už ani neuvažujem, že by som sa niekam odlifroval preč."

Andrea Púčiková: „A nebojíte sa, že by ste tu mohli mať horšie podmienky ako v zahraničí?"

Filip Rázga: „Nie. Viete, prečo? Lebo ja jednak som z tých skromnejších, to znamená, že v prvom rade samozrejme človek potrebuje nejaký minimálny budget, aby mohol komfortne žiť v zmysle rodiny, detí a tak ďalej, ale predovšetkým to, čo mňa akože motivuje, je jednak byť na Slovensku, lebo ja som troška taký ako patriot, v podstate mám veľké väzby k Slovensku, nechcem nikam odísť a vidím, ako to na Slovensku je, a chcel by som aj svojím nejakým dielčím spôsobom, možno takým maličkým, či už inšpirovať tým, že nejaké skúsenosti zo zahraničia mám, aby sa veci naozaj pohli smerom troška takej... no proste aby sme boli viac konkurencieschopní a tak ďalej. A či sa budem mať horšie? Nemyslím si, pretože na ústave, alebo na akadémii... a špeciálne Ústav polymérov ja som si vybral práve preto, že je podľa môjho názoru jeden z najlepších, to znamená aj infraštruktúra v zmysle prístrojového vybavenia, aj kapacity. Tam sú extrémne šikovní ľudia, naozaj hrajú proste prvú ligu."

Marta Jančkárová: „Uzatvoril chemik Filip Rázga v rozhovore s Andreou Púčikovou."

Publikované z monitoringu STORIN, s. r. o.

(MB)

Kľúčové slová:
projekty, Slovenská akadémia vied

Odbory vedy a techniky:
Prírodné vedy , Technické vedy

Tlač    

Využívate aktivity Národného centra pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti?

Áno
Nie