Testovanie a rozvoj disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností

29. 07. 2015

Rýchlosť reakcie je v mnohých športoch dôležitým predpokladom úspešnosti. Nemenej dôležitá je aj rýchlosť pohybu. Tieto schopnosti do značnej miery závisia od genotypových predpokladov. Tréningom ich možno zvýšiť len o 10 až 25 %. Rozvíjajú sa jednak samostatne alebo komplexne, s čím sa v športovej praxi stretávame častejšie. V tom prípade hovoríme o disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopnostiach. Pozostávajú zo senzorickej, rozhodovacej a motorickej zložky (obr. 1).

Obr. 1 Zložky disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností

 

Jednu z možností posudzovania disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností predstavuje test, pri ktorom je úlohou testovanej osoby spracovať vizuálny signál (senzorická a rozhodovacia zložka) a na jeho základe vykonať príslušnú pohybovú odpoveď (motorická zložka). Jeho prednosťou je, že postihuje tak reakciu ako aj rýchlosť pohybu. Na meranie senzomotorického času možno použiť zariadenie FiTRO Agility Check ( obr. 2). Toto pozostáva zo štyroch kontaktných platní, ktoré sú prostredníctvom interfejsu napojené na počítač. Jednotlivé platne fungujú ako časový spínač. Úlohou testovanej osoby je dotknúť sa čo najrýchlejšie dolnou končatinou jednej zo štyroch platní podľa umiestnenia podnetu v príslušnom rohu monitora. Výsledkom je najlepší, najhorší a priemerný senzomotorický čas zo všetkých, resp. z definovaného počtu najlepších reakcií do každého zo smerov pohybu (obr. 3).

V jednej z prvotných štúdií (Hamar, Zemková, 1998; Zemková, Hamar, 1998) sme zisťovali spoľahlivosť testu agility. Ako ukazovateľ výkonnostného kritéria v teste možno za najspoľahlivejší parameter s nízkou chybou merania 7,1 % považovať priemer 8 najlepších reakcií do každého smeru pohybu. Vzhľadom na výrazný efekt učenia, podmienený možnosťou zapamätania si lokalizácie úvodných stimulov pri rovnakom protokole, je vhodnejšie využívať protokoly s variabilným sledom lokalizácie stimulov. Aj pri použití protokolov s rozličnou lokalizáciou stimulov sú potrebné na posúdenie disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností minimálne tri pokusné série pozostávajúce zo 60 stimulov (po 15 do každého smeru). Následne sme navrhli metodiku merania a spôsob vyhodnocovania s najvyššou presnosťou posudzovania disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností. Vypracovali sme protokoly pre rôzne skupiny jedincov, ktoré odporúčame používať v praxi (tab. 1).

Obr. 2 Posudzovanie disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností pomocou zariadenia FiTRO Agility Check (FiTRONiC, SK)

Tab. 1 Navrhované protokoly testu agility

 

Obr. 3 Príklad výsledku testu agility


Využívať možno dve alternatívy vykonania testu. Pri jednej z nich proband reaguje z fixnej polohy v strede, pri druhej z miesta lokalizácie ostatného podnetu. Zariadenie umožňuje voľbu počtu podnetov, tvar a farbu zobrazovaného objektu, ako aj farbu pozadia. Podnety môžu byť generované náhodne, alebo ich lokalizáciu a časové rozpätie naprogramuje examinátor. Vytvorenie protokolu poskytuje možnosť do určitej miery rešpektovať špecifické požiadavky jednotlivých športov  (tab. 2).

Ako príklad možno uviesť šermiarov, ktorí používajú dve platne (výpad vpred a ústup vzad), resp. karatistov, ktorí majú kontaktné platne rozmiestnené tak, aby bolo možné simulovať pohyb po zápasisku (premiestňovanie v bojovom postoji vpred a vzad). Zvoliť možno počet kontaktných platní (dve pre tenistov a štyri pre basketbalistov a pod.), vzdialenosť medzi platňami (od 50 cm do asi 5 metrov), ich rozmiestnenie v priestore (štvorec, kde hráč stojí v strede medzi platňami, resp. polkruh, kde brankár stojí pred platňami a vybieha len dopredu) a veľkosť (napr. 6,5 x 6,5 cm, resp. 35 x 35 cm). Kým pre futbalistov a pod. sa platne umiestnia na zem, pre basketbalistov či hádzanárov možu byť umiestnené do výšky hrudníka, tak aby bolo možné vykonať reakciu rukou. Naše sledovania ukázali, že tieto modifikácie testu agility predstavujú špecifickejšiu a teda aj vhodnejšiu alternatívu na posudzovanie disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností športovcov ako jeho všeobecná verzia (Zemková, Hamar, 2013). Umožňujú citlivejšie diferencovať športovcov rôznej výkonnosti, prípadne rôznych hráčskych funkcií. Navyše, v športových hrách a úpolových športoch poskytujú informáciu o rýchlosti reakcií do jednotlivých smerov pohybu.

Tab. 2 Príklad protokolu testu agility pre vybrané skupiny športovcov

Prierezové vyšetrenia týchto schopností vo vybraných športoch s rozdielnymi nárokmi na ich využívanie poukázali na zreteľné rozdiely medzi jednotlivými skupinami športovcov (Zemková, Hamar, 2014a). Stolní tenisti, bedmintonisti, šermiari, tae-kwon-disti a karatisti mali najkratšie senzomotorické časy v teste agility (< 350 ms), po nich nasledovali hokejisti, tenisti, futbalisti, volejbalisti, basketbalisti a hokejbalisti (350 ms – 400 ms), potom aikidisti (400 ms – 450 ms) a nakoniec džudisti a zápasníci (450 ms – 500 ms) (obr. 4). V športoch akými sú bedminton či basketbal sú tieto schopnosti jednými z limitujúcich faktorov štruktúry športového výkonu. Svedčia o tom lepšie výsledky v porovnaní s džudistami alebo zápasníkmi, u ktorých bol zaznamenaný významne dlhší senzomotorický čas. Možno predpokladať, že pre týchto športovcov nebol optický signál v teste adekvátnym podnetom. Rýchle úniky pred úchopom pri veľkej škále chmatových variant si vyžadujú dobrú rýchlosť pohybovej reakcie. Tréningová adaptácia zápasníka alebo džudistu sa však odráža v lepšej kožnej taktilnej citlivosti. Preto test agility s reakciami na vizuálne podnety nie je pre týchto športovcov dostatočne špecifický na posúdenie rýchlosti reakcie.

Obr. 4 Senzomotorický čas v teste agility v skupinách športovcov rôznych špecializácií


Pre deti a mládež vhodnú formu posudzovania disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností predstavuje tzv. súťažná forma testu agility – Agility Dual. Tento test vykonávajú dvaja jedinci súčasne, pričom po každej reakcii sa zobrazuje aktuálne skóre a na záver testu priemerný, najlepší a najhorší čas. Naše sledovania ukázali významne kratší senzomotorický čas v teste Agility Dual ako Agility Single (14,3 %) (Zemková a kol., 2013). Ďalšie porovnanie senzomotorického času za tzv. nesúťažných a súťažných podmienok u najlepších jedincov, ktorí postúpili do ďalšieho kola ukázalo jeho zníženie v prvom (11,2 %) aj druhom kole (8,2 %). Možno povedať, že senzomotorický čas je kratší, keď sa test agility vykonáva vo forme simulovanej súťaže ako za normálnych podmienok.

Pre bežnú populáciu, najmä starších ľudí sa zase osvedčil test, pri ktorom sú dve kontaktné platne umiestnené na stole umožňujúce dotyk rukou a dve platne na zemi pre dotyk nohou. Takéto usporiadanie testu poskytuje informáciu o reakčnom čase horných aj dolných končatín. Test môže byť súčasťou testovej batérie na posudzovanie všeobecnej pohybovej výkonnosti.

Prierezové vyšetrenia u jedincov rôzneho veku ukázali, že senzomotorický čas sa so stúpajúcim vekom skracuje a po dosiahnutí najnižšej hodnoty v období dospelosti sa so zvyšujúcim vekom znova predlžuje. Znamená to, že aj pri týchto hodnotách, podobne ako pri iných funkčných parametroch, sa prejavuje určitá veková závislosť. Zvlášť výrazná je v detskom a pubertálnom veku. Pri posudzovaní ich úrovne by sa preto malo vychádzať z noriem pre jednotlivé vekové skupiny. Pre značnú vegetatívnu labilnosť detí, ktorá ovplyvňuje presnosť meraní senzomotorických parametrov však treba byť pri využívaní reakčného času ako predikčnej informácie v procese výberu športovo-talentovanej mládeže opatrný. Hodnoty senzomotorického času v teste agility je preto potrebné považovať za orientačný prehľad jeho úrovne u detí školského veku v porovnaní s dospelou populáciou (Zemková, Hamar, 2014b). Senzomotorický čas výrazne klesal vo veku 7 až 10 rokov (27,1 %) a 10 až 14 rokov (26,5 %), po ktorom nasledoval miernejší pokles jeho hodnôt od 14 do 18 rokov (16,5 %) (obr. 5). Presnejšie povedané, senzomotorický čas klesol rýchlosťou približne 241,4 ms/rok počas prvej, 172,1 ms/rok počas druhej a 78,7 ms/rok počas tretej periódy.

 

Obr. 5 Senzomotorický čas v teste agility u jedincov vo veku 7 až 18 rokov

Tento test agility poskytuje informáciu o celkovom čase, ktorý zahŕňa tak reakciu, rozhodnutie ako aj vykonanie pohybu (výkroku, resp. výbehu). Z praktického hľadiska je však dôležité poznať podiel každej zložky na celkovom výsledku v teste. Preto je vhodné ako doplnkovú informáciu použiť meranie jednoduchého a výberového reakčného času. Takýmto spôsobom možno posúdiť rozdiely medzi jedincami ako aj skupinami športovcov. Podobne možno zistiť zmeny jednotlivých zložiek disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností bezprostredne po zaťažení alebo po dlhšie trvajúcom systematickom tréningu. Na tento účel bol navrhnutý ‘Agility Index’, ktorý umožňuje posúdiť podiel času reakcie s výberom a času behu so zmenami smeru (tab. 3).

Tab. 3 Vzorec na výpočet indexu agility

 Je známe, že únava vyvolaná telesným zaťažením vedie k zhoršeniu rýchlosti reakcií, pričom zvýšenie ich hodnôt závisí od intenzity zaťaženia. Zistili sme, že senzomotorický čas v teste agility sa po zaťažení vysokej intenzity, nad úrovňou anaeróbneho prahu, významne zvyšuje (približne o 18 %). Po aeróbnom zaťažení však dochádza k významnému zníženiu jeho hodnôt (približne o 8 %). Znamená to, že zmeny senzomotorického času po zaťažení závisia od jeho intenzity. Zlepšuje sa po zaťažení nízkej intenzity, je však negatívne ovplyvnený zaťažením vysokej intenzity (Zemková a kol., 1998).

Nemenej dôležitým faktorom je aj typ podnetu (dotykový, zvukový, vizuálny), ich počet a kompatibilita, najmä pokiaľ športovec reaguje v stave únavy. Ako príklad uvádzame štúdiu, kde sme zisťovali vzťah medzi intenzitou zaťaženia a reakčným časom na laterálne súhlasné a nesúhlasné podnety u karatistov (Zemková a kol., 2009a). Na začiatku zaťaženia došlo k miernemu skráteniu reakčného času (pri pulzovej frekvencii približne do 120 úderov za minútu). Po tejto fáze sa jeho hodnoty istý čas len nepartne zvyšovali (pri pulzovej frekvencii okolo 130 až 155 úderov za minútu). Pri ďalšom zvyšovaní intenzity zaťaženia však reakčný čas začal výrazne stúpať (asi nad 160 pulzov za minútu). Od tejto fázy boli zaznamenané významne vyššie hodnoty pri reakciách na laterálne nesúhlasné ako súhlasné podnety. Tieto zistenia naznačujú, že kým rozcvičenie vo forme zaťaženia nižšej intenzity prispieva k rýchlejším reakciám na vizuálne podnety, únava vyvolaná zaťažením vyššej intenzity je zodpovedná za zvyšujúce sa reakčné časy. Približne nad úrovňou anaeróbneho prahu možno pozorovať výraznejšie zvýšenie jeho hodnôt pri reakciách na laterálne nesúhlasné ako súhlasné podnety.

V tejto štúdii sa na posúdenie vplyvu únavy na rýchlosť reakcie použili funkčné záťažové testy. Tieto klasické laboratórne štúdie s vopred určeným zaťažením však v mnohých smeroch predstavujú umelé podmienky. Napriek mnohým výhodám laboratórnej diagnostiky, takéto zaťaženie neodráža zmeny nervovosvalového systému vyvolané špecifickým zaťažením. Tak z praktického, ako aj teoretického hľadiska, je dôležité sledovať vplyv prerušovaného zaťaženia, s ktorým sa stretáváme v mnohých športoch (basketbal, futbal, hokej, tenis atď.). Úseky intenzívneho zaťaženia sú tu prerušované úsekmi aktívneho alebo pasívneho odpočinku. Pre zabezpečenie podmienok podobných zaťaženiu v zápase je potrebné vytvoriť protokol simulujúci požiadavky, ktoré sa kladú na organizmus v danom športe.

Inou možnosťou je posúdenie vplyvu únavy na nervovosvalovú výkonnosť po špecifickom zaťažení, napr. futbalovom zápase. Takéto sledovanie však nezabezpečuje štandardné podmienky a problematické je aj porovnanie výsledkov pri opakovaných meraniach. V jednej zo štúdií sme pred, počas prestávky medzi prvým a druhým polčasom a po zápase porovnali parametre rýchlostno-silových, disjunktívnych reakčno-rýchlostných a rovnováhových schopností u futbalistov (Zemková, Hamar, 2009). Test agility bol vykonávaný na rôzne vzdialenosti (0,8 m, resp. 1,5 m). Po prvom polčase neboli zistené významné zmeny senzomotorického času v teste agility. Po druhom polčase sme však zistili jeho významné zhoršenie, ale len na kratšej vzdialenosti medzi jedincom a kontaktnými platňami. Toto svedčí skôr o narušení percepčnej a akceleračnej zložky testu agility ako celkovej rýchlosti behu.

Okrem zmien senzomotorického času bezprostredne po zaťažení sme sledovali vplyv 6-týždenného agility-balančného tréningu (4 – 5 tréningových jednotiek za týždeň v trvaní 30 minút) na nervovosvalovú výkonnosť basketbalistiek (Zemková, Hamar, 2010). Po tréningu pozostávajúcom z balančných cvičení vykonávaných za súčasných reakcií na vizuálne podnety došlo k zlepšeniu senzomotorického času v teste agility. K tomu veľmi pravdepodobne prispelo významné zvýšenie rýchlosti pri výbehu, keďže sme nezaznamenali významné zmeny jednoduchého a výberového reakčného času. Svedčí o tom aj významný vzťah (r = 0,78) medzi percentuálnym znížením senzomotorického času v teste agility a zvýšením maximálnej rýchlosti pri výbehu. Znamená to, že tréning viedol k zlepšeniu motorickej, nie však senzorickej a rozhodovacej zložky testu agility.

Skúsenosti ukazujú, že špeciálnym systematickým tréningom možno zlepšiť rýchlosť pohybových reakcií. Ako príklad uvádzame štúdiu zameranú na posúdenie vplyvu dvoch rozdielnych tréningových programov na senzomotorický čas v teste agility u reprezentantiek vo volejbale. Po 6-týždennom mezocykle pri bežne používaných tréningových prostriedkoch sme nezistili významné zmeny senzomotorického času. Avšak po 6-týždennom letnom prípravnom období s dvojfázovými tréningami a prípravnými zápasmi zameranými na rozvoj rýchlosti pohybových reakcií došlo u toho istého kolektívu k významnému zlepšeniu senzomotorického času. Výsledky nasvedčujú, že popri nesporných genetických dispozíciách sa na rozvoji reakčno-rýchlostných schopností okrem biologickej vyspelosti a dĺžky trvania tréningových podnetov podieľa aj charakter športovej prípravy podmieňujúci adaptačné procesy v organizme. Diagnostika v tomto prípade može slúžiť na posúdenie účinnosti tréningu a prípadnej korekcie jeho náplne.

Výsledky meraní v skupine juniorskych reprezentantiek vo volejbale v priebehu ročného cyklu dokonca odzrkadľovali zameranie tréningového procesu. Letná všeobecne zameraná športová príprava a prechodné obdobie neviedli k významným zmenám senzomotorického času v teste agility. K jeho významnému zlepšeniu došlo až na vrchole súťažného obdobia nasledujúceho po predprípravnom období so špeciálnou hernou a kondičnou prípravou. Na konci súťažného obdobia pri výstupnom meraní sme pozorovali mierne zhoršenie senzomotorického času v porovnaní s predchádzajúcim meraním. Celkovo však po ročnej príprave došlo k významnému zlepšeniu rýchlosti pohybových reakcií. Takéto dlhodobé sledovanie disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností testom agility môže poskytnúť užitočné informácie o dynamike zmien ich rozvoja v jednotlivých obdobiach športovej prípravy.

Okrem športovcov, test možno využívať na posúdenie rýchlosti reakcií aj u bežnej populácie. V jednej zo štúdií sme sledovali reakčný čas a rýchlosť pohybu ťažiska tela počas reakcií na vizuálne podnety za súčasného balancovania na nestabilnej podložke (Zemková a kol., 2009/b). Zatiaľ čo reakčný čas s výberom sa počas balancovania na nestabilnej podložke zvyšoval, rýchlosť pohybu ťažiska tela sa za súčasných reakcií na vizuálne podnety znižovala. Pri výberových reakciách sme pritom pozorovali výraznejšie zníženie jej hodnôt ako pri reakciách na jeden podnet.

Keďže táto štúdia poskytla informácie o parametroch sledovaných schopností len počas cvičenia a bezprostredne po jeho skončení, zaujímali nás adaptačné zmeny po dlhšie trvajúcom tréningu. V ďalšej štúdii sme preto posudzovali vplyv 8-týždenného agility tréningu na nestabilných podložkách na nervovosvalovú výkonnosť netrénovaných jedincov (Zemková a kol., 2009/c). Po tréningu sa významne znížila rýchlosť pohybu ťažiska tela registrovaná v stoji na nestabilnej podložke. K ešte výraznejšiemu zníženiu jej hodnôt došlo počas reakcií na vizuálne podnety za súčasného balancovania na nestabilnej podložke. Výberový reakčný čas registrovaný v nestabilných podmienkach sa takisto významne skrátil. Tento efekt však nebol pozorovaný počas stoja na stabilnej podložke. Z týchto zistení vyplýva, že balančné cvičenia vykonávané súčasne s reakciami na vizuálne podnety predstavujú účinný prostriedok na zlepšenie dynamickej rovnováhy, ako aj na skrátenie výberového reakčného času.

Ďalšou skupinou sú starší ľudia, u ktorých sme sledovali vplyv 3-mesačného tréningu využívajúceho sériovú mechanickú proprioceptívnu stimuláciu na senzomotorický čas v teste agility (Zemková a kol., 2006). Proprioceptívne stimuly sa v experimentálnej skupine 1 aplikovali počas státia v podrepe (6 x 30, resp. 45 sekúnd) a v experimentálnej skupine 2 počas cvičenia (6 x 10 podrepov bez, resp. s dodatočnou váhou 20 % hmotnosti tela) pomocou špeciálneho zariadenia produkujúceho rýchle krátkotrvajúce protipohyby (frekvencia 10 Hz, amplitúda 3 mm), trikrát týždenne. Výsledky ukázali, že u oboch experimentálnych skupín došlo k významnému zlepšeniu senzomotorického času v teste agility, pričom tento efekt sa ukázal výraznejší u skupiny vykonávajúcej podrepy (13,6 %) ako u tej, kde jedinci iba stáli s mierne pokrčenými kolenami na vibrujúcej platni (11,6 %). Tieto pozitívne zmeny možno pripísať predovšetkým zlepšeniu neuroregulačných procesov svalovej kontrakcie a vzájomnej koordinácie činnosti synergicky a antagonicky pôsobiacich svalových skupín.

Niekoľkoročné sledovania ukázali, že test agility možno využívať najmä v športových hrách, úpolových športoch a v športoch s krátkotrvajúcim výkonom, kde je dôležitá rýchlosť pohybových reakcií, ale aj ako súčasť komplexného posudzovania úrovne telesnej zdatnosti u bežnej populácie. Test umožňuje diferencovať skupiny športovcov z hľadiska rôznej úrovne disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností. Rozdiely sú okrem genetických dispozícií pravdepodobne odrazom rozdielnych nárokov na ich využívanie v jednotlivých športoch a z nich vyplývajúcich rozdielov v adaptácii organizmu na dlhodobé tréningové zaťaženie. Test navyše poskytuje užitočné informácie o zmenách rýchlosti pohybových reakcií v rôznych obdobiach športovej prípravy, čím pomáha objektivizovať efekt tréningu špeciálne zameraného na ich rozvoj. Okrem diagnostiky možno test agility použiť aj na rozvoj disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností.

Viac informácií o posudzovaní a rozvoji disjunktívnach reakčno-rýchlostných schopností možno nájsť v druhom vydaní knižnej publikácie „Toward an understanding of agility performance“ autorov Zemková a Hamar (2015), prípadne vo vysokoškolskej učebnici „Fyziologické základy senzomotoriky“ (Zemková, 2011) a učebných textoch „Diagnostika koordinačných schopností“ (Zemková, 2008) alebo v príslušných príspevkoch:

Hamar D, Zemková E (1998). Test disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností dolných končatín. Medicina Sportiva Bohemica & Slovaca, 7(3): 74–78.
Zemková E, Hamar D (1998). Test disjunktívnych reakčno-rýchlostných schopností dolných končatín. Celoštátna študentská vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou v odbore kinantropológia. Olomouc: 178‒181.
Zemková E, Hamar D, Schickhofer P, Gažovič O (1998). Disjunktívne reakčnorýchlostné schopnosti v stave únavy po rôznych formách zaťaženia. Medicina Sportiva Bohemica & Slovaca, 7(3): 111.
Zemková E, Hamar D, Böhmerová Ľ, Schickhofer P (2006). The effect of 3-month of proprioceptive stimulation on agility skills in elderly women. Xth International EGREPA Conference „Physical Activity and Successful Aging“. Cologne: 142.
Zemková E, Hamar D (2009). The effect of soccer match induced fatigue on neuromuscular performance. Kinesiology – International Journal of Fundamental and Applied Kinesiology, 41(2): 195‒202.
Zemková E, Miklovič P, Hamar D (2009a). There is a relationship between intensity of exercise and reaction time on laterally concordant and discordant stimuli. Acta Kinesiologica International Scientific Journal of Kinesiology, 3(1): 59‒63.
Zemková E, Miklovič P, Hamar D (2009b). Visual reaction time and sway velocity while balancing on wobble board. Kinesiologia Slovenica – Scientific Journal on Sport, 15(3): 40‒47.
Zemková E, Cepková A, Potočárová L, Hamar D (2009c). The effect of 8-week instability agility training on sensorimotor performance in untrained subjects. 14th Annual Congress of the European College of Sport Science. Oslo: 617.
Zemková E, Hamar D (2010). The effect of 6-week of combined agility-balance training on neuromuscular performance in basketball players. Journal of Sports Medicine and Physical Fitness, 50(3): 262‒267.
Zemková E, Hamar D (2013). Assessment of agility performance under sport-specific conditions. Asian Journal of Exercise and Sports Science, 10(1): 47‒60.
Zemková E, Vilman T, Kováčiková Z, Hamar D (2013). Reaction time in the Agility Test under simulated competitive and non-competitive conditions. Journal of Strength and Conditioning Research, 27(12): 3445‒3449.
Zemková E, Hamar D (2014a). Agility performance in athletes of different sport specializations. Acta Universitatis Palackianae Olomucensis. Gymnica, 44(3): 133‒140.
Zemková E, Hamar D (2014b). Age-related changes in agility time in children and adolescents. International Journal of Science and Research, 3(11): 280‒285.

Zemková E, Hamar D (2009). Toward an understanding of agility performance, 1st edition. Boskovice: Albert, 65 p, ISBN 978-80-7326-168-9.

Prof. Mgr. Erika Zemková, Ph.D.
Katedra športovej kinantropológie
Fakulta telesnej výchovy a športu
Univerzita Komenského v Bratislave

 

Článok vo formáte PDF

 

 

Kľúčové slová:
športová kinantropológia, športová edukológia, vedy o športe, diagnostika, agility, tréning, telesné zaťaženie

Odbory vedy a techniky:
Spoločenské vedy

Diagnostika rovnováhy v športovo-špecifických podmienkach
Náš prínos v posudzovaní rovnováhových schopností
Senzomotorické cvičenia v športovom tréningu a rehabilitácii

Tlač