Spisovná slovenčina – vizitka každého občana

06. 08. 2015

O slovenčine, jej používaní i o jazykovej kultúre nášho národa sa hovorilo v relácii Občan na rozhlasovej stanici Lumen. Rozhovor s jazykovedkyňou z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave PhDr. Sibylou Mislovičovou.

(4. 8. 2015; Rozhlasová stanica Lumen; Občan; 11:00; por. 1/1; Ján Heriban)

Ján Heriban, moderátor: „Používame ju už roky, no stále sa vyvíja, nadobúda nové podoby a aj povedomie o nej sa medzi jej používateľmi líši. Slovenčina je náš rodný materinský jazyk, no možno aj vy niekedy krútite hlavou nad tým, čo počujete z úst mladých, z vysielania médií, alebo čo si prečítate v oficiálnom písomnom dokumente. No povedzme si pravdu, každý z nás sa dokáže proti slovenčine prehrešiť a popri kritike jazykovej kultúry druhých by sme sa mali pozrieť aj na to, ako ju používame my sami a či sa náhodou nedá niečo zlepšiť, aby sme aj druhých vedeli kvalifikovane upozorniť ak zbadáme nedostatok. O slovenčine, o jej používaní i o jazykovej kultúre nášho národa budeme hovoriť v dnešnej relácii Občan. V štúdiu v Bratislave už vítam jazykovedkyňu z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave, pani Sibylu Mislovičovú. Dobrý deň prajem."

Sibyla Mislovičová, jazykovedkyňa, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave (hosť v štúdiu): „Dobrý deň, ďakujem za pozvanie."

Ján Heriban: „Reláciu Občan vysielame naživo v utorok štvrtého augusta a ak sa popri počúvaní chcete aj pýtať alebo vyjadriť váš názor k našej téme, potešíme sa. Svoje otázky a postrehy môžete posielať mailom na bratislava zavináč lumen bodka sk, alebo esemeskami na čísla 0908 677 665, alebo 0911 913 933. O dnešné vysielanie sa po hudobnej stránke postaral Ervín Murín a pri počúvaní vás víta Ján Heriban. Pani Mislovičová, úvodná otázka, aj možno taká jednoduchá aj komplikovaná zároveň, ovládajú Slováci slovenčinu dostatočne? Je to naozaj ich vlastný jazyk, ktorý si pestujú dostatočne aj dnes?"

Sibyla Mislovičová: „Ja si myslím, že ovládajú dostatočne, pretože stále komunikujeme po slovensky a to, ako kto ovláda jazyk, je veľmi individuálne. Nie každý potrebuje slovenčinu ovládať do absolútnej hĺbky alebo nejako tvorivo."

Ján Heriban: „Stačí aby sa dorozumel."

Sibyla Mislovičová: „Áno, stačí, aby sa dorozumel, aby vedel požiadať o čosi alebo vybaviť nejakú situáciu, ale nesmieme podceňovať Slovákov, pretože ja si myslím, že naozaj vedia kvalitne komunikovať v slovenčine a väčšina s tým ani nemá problém. Niekedy možno s písaním, ale s rozprávaním to tak nebude."

Ján Heriban: „Sú to také dve stránky jazyka, teda tá písomná a ústna forma. Dá sa to tak aj nejako porovnať, že ktorá forma robí väčšie problémy Slovákom, alebo ťažko tak to všeobecnosti?"

Sibyla Mislovičová: „Tak ja si myslím, že by v zásade nemala robiť problém, pretože sa od detstva učíme písať, písať po slovensky myslím, a nemal by to byť problém, i keď mám pocit, že v súčasnosti možno pravopis robí ľuďom problémy a to sa mi zdá také nie veľmi akoby dobré, pretože sú to elementárne záležitosti, akože tie úplne prvotné, ktoré by sme sa mali v slovenčine naučiť. Takže ak niekomu robí problém písomný styk a je odkázaný na to, aby vybavoval isté veci písomne, tak mal by si sám vstúpiť do svedomia a trošku sa dovzdelať."

Ján Heriban: „Áno, niekedy si človek aj kadečo prečíta na internete, vo všelijakých podobách. Tie slová vidíme všelijako napísané, veľké písmená, mäkčene chýbajú, čiarky chýbajú, ale tí, ktorí vyslovene ten písomný styk používajú, napríklad v práci, tak ozaj by asi mali dbať na to."

Sibyla Mislovičová: „No, načali ste vlastne takú tému, na ktorú sa ľudia aj často pýtajú, že či povedzme komunikácia na internete, na sociálnych sieťach nejako nepoškodzuje vedomosti o slovenčine, ale myslím si, že ten, kto ich má zo základnej školy, kto ich vie, tak nemá problém s tým, že píše esemesku bez mäkčeňov a dĺžňov a takisto keď píše aj rýchlo v rámci tej komunikácie, ktorá je akoby rozhovor písaný na sociálnych sieťach povedzme, pri četovaní a podobne, tak by nemal mať problém s tým kde napísať mäkké i a ypsilon."

Ján Heriban: „Použili ste to slovo čet, mimochodom je už zdomácnené?"

Sibyla Mislovičová: „Áno, už sa používa v tej poslovenčenej podobe, čiže nie chatovať, ale četovať."

Ján Heriban: „Takže môžeme to napísať takto, lebo všimol som si napríklad, že aj v mojej mailovej schránke sa to už tak zmenilo, takže..."

Sibyla Mislovičová: „Áno, to je veľmi prirodzený spôsob ako sa zdomácňujú prevzaté slová, pretože automaticky keď prechádzajú alebo hľadajú si miesto v slovenskej slovnej zásobe, tak sa prispôsobujú naším pravidlám a ak to slovo je také, že sa inak píše a inak vyslovuje, tak väčšinou, keď už prejde procesom zdomácnenia, nehovorím, že je to tak vždy, ale väčšinou sa prispôsobí pravopis pôvodnej, najmä anglickej výslovnosti. V súčasnosti preberáme, treba si to povedať, slová najmä z angličtiny."

Ján Heriban: „A to je aj tento prípad, teda čet, čiže písomný rozhovor v úvodzovkách, že si teda píšeme medzi sebou."

Sibyla Mislovičová: „A samozrejme je tam ešte taká pekná vec, že chatovať."

Ján Heriban: „To je zase niečo iné."

Sibyla Mislovičová: „Ako keď ideme na chatu. Tak preto je celkom prirodzené, že používateľ začne písať to slovo inak a sa to rozšíri a potom už vlastne nie je správne, keď sa píše v origináli to slovo. To je, ja vždy spomínam také slovo víkend, už nám nezíde na um písať ho po anglicky, pretože zdomácnelo a už necítime jeho cudzosť."

Ján Heriban: „Ani toto slovo alebo slovné spojenie „zísť na um" sa už tiež takmer nepoužíva, však?"

Sibyla Mislovičová: „A tak ja ho používam."

Ján Heriban: „U bežných ľudí sa s týmto stretávate? Väčšinou povieme, že napadlo, alebo dokonca nesprávne, že napadlo ma alebo napadlo mi."

Sibyla Mislovičová: „Áno, to je taký väčší problém – napadlo mi, napadlo ma, áno, odporúča sa napadlo mi, ja hovorím zišlo mi na um, pretože si myslím, že možno túto situáciu vyjadriť aj inak, alebo prišlo mi na myseľ alebo práve som dostala taký nápad, čiže dá sa to vyjadriť inak. Ja skôr mám pocit, že veľmi často sa to spojenie alebo teda napadlo mi čosi, používa aj v situáciách, keď to vôbec nepotrebujeme. Keď chcete vyjadriť, že vám čosi zišlo na um, tak to jednoducho poviete."

Ján Heriban: „Áno, ale lepšie je povedať napadlo mi, dostal som nejaký nápad."

Sibyla Mislovičová: „Napadlo ma zviera, tak sa to hovorí, i keď vravím, to nie je chyba, ktorá by akoby bola nejaká veľmi závažná."

Ján Heriban: „My sme ešte predtým spomenuli dva také fenomény, internetovú komunikáciu a aj vyučovanie mladých ľudí alebo slovenčina v školách. To bola taká krátka upútavka na to čo ešte, o čom ešte budeme hovoriť, ale teraz by som ešte ostal pri takom tom všeobecnom povedomí Slovákov o slovenčine. Vedeli by ste povedať, že či sú Slováci na slovenčinu hrdí, teda berú ju ako súčasť svojej kultúry, ktorú chcú pestovať?"

Sibyla Mislovičová: „Nuž, ja si myslím, že automaticky by hrdí asi mali byť, i keď viete, hovoriť o hrdosti je také veľmi patetické, by som až povedala, pretože možno sme na slovenčinu hrdí, ale si to neuvedomujeme, ani to nevieme tak prezentovať, že áno, som hrdý..."

Ján Heriban: „Čiže skôr povedať, že stotožnení s ňou?"

Sibyla Mislovičová: „...áno a samozrejme to, že uchovávame túto hodnotu, uchováva ju každý, kto hovorí po slovensky. To nie je o tom, že len ten, kto ovláda spisovný jazyk a kto si stále dáva pozor na to ako rozpráva, že len ten si chráni svoj jazyk. Aj ten kto vymýšľa slangové slová alebo hovorí nárečím, aj ten uchováva túto našu kultúrnu hodnotu, pretože národný jazyk ako celok nie je len jeho spisovná vrstva, ale sú to aj tie ostatné vrstvy. To znamená, že nemôžeme to takto rozdeliť. Samozrejme keď je niekto profesionál ako vy, že pracujete v rádiu, tak je vašou povinnosťou, aby ste zveľaďovali svoj pracovný nástroj, aby ste sa usilovali dosiahnuť istú virtuozitu v tom ako ho používate. Ale bežný človek pokojne môže hovoriť aj nárečím, ak sa nevyskytne v oficiálnej situácii."

Ján Heriban: „Tak snažím sa, snažím sa o to, aby to samozrejme nejako znelo a verím, že aj moji kolegovia a verím, že počas dnešnej relácie sa nestane nejaký výrazný prešľap alebo nejaká výrazná chyba."

Sibyla Mislovičová: „Pozrite sa, ide o celkovú kultivovanosť. To, že každý sa môže pomýliť, skutočne každý. To nie je o tom, ale je to to, že sa usilujete o to, aby váš prejav bol kultivovaný a to je myslím si, to právne."

Ján Heriban: „Snažíme sa aj o to, alebo snažia sa Slováci, aby také to povedomie o tej slovenčine alebo to teda to vychovávanie k tomu, aby to bolo súčasťou našej kultúry, teda snažia sa robiť pre to niečo? Lebo teraz som to asi nepoložil zrovna tú otázku úplne zrozumiteľne, ale povedali sme, že je teda nejaký stav, hovorili ste, že vlastne v každom Slovákovi je to v istom zmysle zakomponované, že robí niečo pre tú kultúru už len tým, že používa ten jazyk, ale robíme aj niečo extra ako Slováci navyše, aby ten jazyk sme pozdvihli? Možno práve aj v tomto roku Ľudovíta Štúra?"

Sibyla Mislovičová: „Samozrejme, všetky oslavy okolo dvestého výročia narodenia Ľudovíta Štúra sú zamerané aj na to, aby sme priblížili možno túto jedinečnú osobnosť v našej histórii ľuďom aj možno z iných stránok, aby sme sa pokúsili im predstaviť naozaj v tej komplexnosti a ukázať im, že Ľudovít Štúr to nemal ľahké. My si myslíme, že je to samozrejmosť, že hovoríme po slovensky, vôbec nemáme pocit, že by nám niekto mohol zakázať hovoriť po slovensky, ale Ľudovít Štúr sa musel veľmi usilovať o to, aby pre nás toto právo vybojoval. Takže keď si to uvedomíme, tak myslím si, že je fajn, ak dokážeme ľuďom ukázať takú tú ľudskú stránku Ľudovíta Štúra, nielen to, čo máme napísané v učebniciach školských. A na to sú zamerané aj rozličné akcie, ktoré sa v tomto roku uskutočňujú, od výstav a podobne. Aj náš ústav usporiadal v máji taký multižánrový projekt, volalo sa to Štúr žúr, veľmi netradične a moderne."

Ján Heriban: „Slovná hračka."

Sibyla Mislovičová: „Áno, malo to skutočne veľký úspech, pretože boli tam mladší, starší, deti, rozličné obrázky Štúrove, akcie, podujatia, bolo to veľmi zaujímavé. A myslím si, že sme priblížili Ľudovíta Štúra skutočne veľkému okruhu verejnosti."

Ján Heriban: „Aj toto je možno znak teda toho, že ľudia majú záujem o slovenčinu, teda vzdelávať sa ešte viac a nielen ju používať ako jazyk."

Sibyla Mislovičová: „No s tým, že ľudia majú záujem o slovenčinu, sa ja stretávam vlastne dennodenne, pretože ľudia telefonujú do našej jazykovej poradne, píšu nám. Mne osobne píšu a ja sa usilujem teda v rádiu odpovedať na ich otázky, ale znamená to, že povedzme nepýtajú sa len ľudia, ktorí pracujú s jazykom profesionálne, ako sme o tom hovorili pred chvíľou, ale pýtajú sa aj ľudia, ktorí, ja neviem, pracujú niekde v továrni, len majú, cítia, že keď potrebujú nejakú oficiálnu vec vybaviť, chcú aby to bolo v čo najvyššej úrovni, aby to bolo kultivované, spisovné. A myslím si, že to je práve záujem o jazyk, lebo ľudí to zaujíma. Skutočne každý Slovák prešiel nejakým štúdiom slovenčiny, čiže čosi o tom vie a myslím si, že je veľké percento tých, ktorých to zaujíma a usilujú sa zvyšovať úroveň svojho jazykového prejavu a je to aj pekné, pretože prezentujú tým svoju osobnosť a keď si to uvedomujú, tak je to fajn."

Ján Heriban: „Ak sa chcete pýtať aj vy, aj takto zdokonaliť aspoň počas dnešnej relácie, zdokonaliť trošku svoju slovenčinu, nech sa páči, bratislava zavináč lumen bodka sk, alebo esmes čísla 0908 677 665, alebo 0911 913 933. S jazykovedkyňou Sibylou Mislovičovou sa budeme rozprávať aj po piesni. Dnes je v relácii Občan našou témou slovenčina, jej používanie aj v našej domácej praxi. Naším hosťom je Sibyla Mislovičová, jazykovedkyňa z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave. Povedzme si, pani Mislovičová, trošku ešte o tom ako to bolo so slovenčinou v minulosti a ako je to dnes, čo sa týka možno aj podoby, v akej bola vtedy a v akej je dnes, ale hlavne ako teda ľudia ju vedeli používať, vtedy a dnes?"

Sibyla Mislovičová: „To je zasa pomerne ťažká otázka. Samozrejme nežili sme v tých časoch, takže máme všelijaké dokumenty o tom ako sa slovenčina používala, lenže často sa povedzme stretávam s otázkou, že jazyk sa vyvíja nejakým čudným spôsobom, že prečo to nie je tak ako to bolo v minulosti. Len my si musíme uvedomiť, že my sa nemôžeme vrátiť do toho času, keď sa povedzme len rozvíjala slovenčina ako jazyk, ktorým teda možno hovoriť ako oficiálny jazyk nejakého národa. A v súčasnosti, keď už rozvíjame ten jazyk troška iným spôsobom a odvíja sa to od toho ako my žijeme. To znamená, že jazyk väčšinou odzrkadľuje, je to dynamický útvar a odzrkadľuje spôsob života svojich používateľov. My dnes vieme, že nás ovplyvňuje angličtina, o tom sme už hovorili, ovplyvňujú nás technológie, rozličné novinky. Každá tá novinka potrebuje nový názov. To je spojené s tým zasa, čo sme už spomínali, že sa preberajú slová, väčšinou z angličtiny, alebo sa vytvárajú nové slová a možno keby sme zobrali niekoho z toho, keby to bolo možné, obdobia a rozprávali sa s ním, tak by sme zistili, že by polovicu výrazov ani nerozumel a takisto možno my by sme nerozumeli niektorým slovám, pretože slová v slovnej zásobe sa skutočne prispôsobujú, niektoré zastarávajú, mnohé nové vznikajú. Čiže ten pohyb je skutočne veľmi veľký a je to prirodzené, pretože jazyk sa musí vyvíjať, nemôže stagnovať."

Ján Heriban: „Čiže asi nie je úplne správne vždy povedať, že takto sa to hovorilo pred desiatimi rokmi, musí sa to tak aj dnes, lebo ja som sa to tak naučil na základnej alebo strednej škole. Závisí to asi od toho o čom je reč?"

Sibyla Mislovičová: „Áno, presne je to zjednodušene povedané, aj tak by sa to dalo. Samozrejme sú pravidlá, ktoré platia a ktoré nemôžeme meniť, pretože nemôžeme ustavične meniť nejaké pravidlá, pretože by sa potom ten jazyk veľmi ťažko učil aj používal. To isté, pravidlá dané, ktoré vyplývajú povedzme z toho systému jazyka a nie je dôvod na to, aby sme ich menili, pretože to funguje. Áno, meníme to vtedy, keď to povedzme nefunguje alebo keď treba čosi zmeniť. Ale isté pravidlá musia platiť a platia možnože už teda desiatky rokov."

Ján Heriban: „Základ je asi pozrieť sa do slovníka, do aktuálneho vydania, aj z toho sa asi môžeme veľa dozvedieť, samozrejme treba vedieť aj do ktorého slovníka."

Sibyla Mislovičová: „Áno, samozrejme. Ak môžem spraviť trošku reklamu nášho ústavu, tak na stránke Jazykovedného ústavu poskytujeme bezplatne používateľom jazyka slovníky a sú to súčasné výkladové slovníky, je tam krátky slovník slovenského jazyka, pravidlá slovenského pravopisu, slovník súčasného slovenského jazyka, zatiaľ prvé dva zväzky. Teraz sa dokončuje tretí zväzok, čiže ten tam takisto hneď dáme k dispozícii. Je tam slovník cudzích slov, je to akademický slovník cudzích slov, preložený z češtiny, ale je tam, takže je to pomôcka, keď nerozumieme nejakému slovu, môžeme si ho nájsť. Je tam synonymický slovník, kde si nájdeme aké ďalšie slová možno používať a je tam aj starší slovník z minulého storočia, slovník slovenského jazyka, je to náš naj, doteraz teda to bol najväčší výkladový slovník, ale v súčasnosti je už zastaraný, ale samozrejme kto trošku sa orientuje v používaní slovenčiny, tak môže si aj tam nájsť isté odpovede na svoje otázky."

Ján Heriban: „Takže aj keď niekto nemá doma knižné publikácie slovníkov, stačí ak má internet a môže si poradiť aj tak?"

Sibyla Mislovičová: „Áno, tam si zadá heslo a už sa mu ukáže kde sa to vyskytuje. Je to samozrejmé. Slovníky, výkladové slovníky, aj keď hovorím, že ten nový slovník súčasného slovenského jazyka bude obsahovať veľmi veľa, teda hesiel a bude rozsiahly, tak nie všetko to, čo sa dostane do slovníka, nie je slovenčina len to, čo sa dostane do slovníka. Lebo často je taká otázka od používateľov jazyka, že nenašiel som to v slovníku, tak to asi nebude spisovné. Do slovníka sa dostanú len reprezentatívne slová, tak nemôžeme dať všetko, to sa nedá.."

Ján Heriban: „To by bola asi nekonečná kniha."

Sibyla Mislovičová: „...áno, to by bola nekonečná kniha. Samozrejme, že povedzme terminológia je v osobitných knihách, takže tá slovná zásoba, ktorá sa dostane do výkladových slovníkov je taká, kde sa predpokladá, že väčšina používateľov ju potrebuje."

Ján Heriban: „Pozrime sa teraz od slovníkov, či už internetových alebo knižných, opäť na nás Slovákov a rozdeľme si teda Slovákov na mladšiu, staršiu generáciu a skúsme sa tak pozrieť aké sú tie rozdiely v používaní slovenčiny u starších a mladších. Môže tom práve vyplývať aj z toho, že tí starší sa učili slovenčinu v inej dobe, keď bol jazyk v inej fáze vývojovej, tí mladší sú zase na tom inak. Tak ako by ste to porovnali?"

Sibyla Mislovičová: „Myslím si, že zasa až taká zmena to nebude, možnože starší ľudia skôr majú pocit, že sa čosi príliš rýchlo mení, majú pocit, že sa jazyk príliš rýchlo rúti kamsi. Že hovoríme rýchlo, že používame priveľa cudzích slov a podobne, ale nie všetci sú takí. Ja poznám starších ľudí, ktorí bez problémov používajú internet a mobily a neviem, všetky tieto naše technické výdobytky a ovládajú aj tú slovnú zásobu. Takže zasa je to veľmi individuálne a niektorí samozrejme sú ľudia, ktorí si myslia, že áno, takto to bolo v minulosti a chcem, aby to tak zostalo, ale o tom sme už hovorili. Vývoj jazyka nemožno zastaviť, ani zahatať, ani nič podobné. Občas sa stane, že človek použije, aj vy ste mi povedali, že zišlo mi na um asi už nikto nepoužíva, ale nemyslím si, že je to preto, že by to mala byť nejaká staršia generácia. Jednoducho mám možnože širšiu slovnú zásobu, alebo sa usilujem využívať čo najviac slov a nepoužívam stále len to jedno. To znamená, že možno tá kritika zo strany starších je namieste vtedy, keď vidia, že povedzme mladší majú obmedzenú slovnú zásobu a vravia, tak pozri, veď dá sa to povedať aj inak. Skús to. Takže nepovedala by som, že sú nejaké také extra rozdiely a je to veľmi individuálne, ako kto cíti, aký má kto pocit, že vtedy je tá slovenčina správna. Samozrejme veľký vplyv na to má škola, to, čo ste sa v škole učili, tak predpokladá sa, že bude platiť. Ale vravím, povedzme gramatické pravidlá sa menia skutočne veľmi zriedkavo. Takže tam nemožno nejaké extrémne rozdiely hľadať."

Ján Heriban: „Práve výhodou slovenčiny môžu byť tie synonymá, teda rôzne slová, ktorými si môžeme rozširovať slovnú zásobu. Napríklad s týmto podľa vás mladí majú problém? Čo by mohlo pomôcť aby mali tú slovnú zásobu rozšírenú?"

Sibyla Mislovičová: „No, ja si myslím, že je to na takom osobnom nastavení, na tom, ako študovali v škole, ako čítajú, aké majú domáce prostredie. Lebo ak sa rozprávajú s rodičmi alebo v rodine veľa, tak myslím si, že určite sa im rozširuje slovná zásoba, takisto to čítanie, sledovanie, ja vždy hovorím aj študentom, že treba chodiť s otvorenými očami a ušami, pretože vtedy človek absorbuje všetko možné a ani nevie kedy sa mu to objaví v hlave. Ale dá sa to robiť aj cielene, kto sa venuje povedzme písaniu alebo chce pracovať tak ako Vy, kdesi v rádiu alebo v televízii, tak by mal cielene rozmýšľať o tom ako inak sa čosi dá vyjadriť, pretože Vy to takisto určite poznáte. Máte štandardné situácie, ktoré keď by Vám na tom nezáležalo, tak vždy uvediete tú reláciu rovnako. Ale ak Vám na tom záleží, tak sa usilujete vždy aj možno inak pozdraviť poslucháčov, inak sa im prihovoriť a o tom je tvorivé používanie jazyka."

Ján Heriban: „Áno, máte pravdu, o toto som sa snažil aj dnes, keď som si chystal, či už úvodné slovo a podobne. Nehovorím, že si pozerám aj predošlé vydania, čo som ako povedal, ale je pravda, že snažím sa to obmeniť a nemať uložené nejaké také frázy, aby to naozaj bolo živšie trošku."

Sibyla Mislovičová: „Lebo poslucháči sú veľmi pozorní. Oni Vás počúvajú, to znamená, že potom si môžu povedať, že jaj, čo ten zasa to isté hovorí, nemá už nejaký iný nápad?"

Ján Heriban: „Ono aj toto súvisí v istom zmysle s kvalitou a kultivovanosťou jazykového prejavu. Táto podľa vás na Slovensku klesá a ak áno tak čím?"

Sibyla Mislovičová: „No, často sa stretávam s takým názorom, že jazyková kultúra sa rúti smerom do nejakej priepasti. Ja vždy tvrdím, že to nie je pravda. My jednoducho hovoríme trocha inak a samozrejme žijeme iným spôsobom života, takže aj rozprávame troška ináč. Pochopiteľne kritika, ak je oprávnená, ak niekto pracuje v rádiu a nevie vykať, tak to je chyba a myslím si, že je to potom nedostatok vzdelania. Alebo keď niekomu, kto profesionálne jazyk používa nezáleží na tom ako sa vyjadruje, alebo skôr sa usiluje priblížiť tomu ako sa, teraz to poviem tak akoby zjednodušene, hovorí na ulici, tak to nie je asi správne, pretože v oficiálnej rovine, vo verejnej komunikácii by sme sa mali usilovať o čosi lepší výkon, o čosi lepší alebo taký kvalitnejší jazykový prejav. Takže tak to je."

Ján Heriban: „Ako je to s nespisovnými výrazmi, ako sa vlastne dostávajú do slovenčiny a prečo ich niekedy tak často preberáme, že práve tým tá jazyková úroveň a kultivovanosť klesá? Že v jednej vete niekedy niekto vie povedať aj tri nespisovné slová."

Sibyla Mislovičová: „Áno. No to je to, že si jednoducho neuvedomuje, že v akej sa nachádza situácii a že povedzme médiá majú veľký vplyv na to ako hovoria bežní ľudia. Pretože aj keď kritizujeme moderátorov a kritizujeme aký je prejav v televízii alebo v rozhlase, tak samozrejme akoby podvedome vnímame to, čo oni rozprávajú a predpokladáme, že sú to profesionáli, tak azda vedia ako to má byť. Čiže to je taký začarovaný kruh a v podstate médiá tak ako šíria povedzme tie nové cudzie slová, čo je prirodzený spôsob, tak takisto šíria aj nespisovné slová. Samozrejme, isté tradične odmietané slová, ak si to neuvedomujú, tak je to zrejme škoda a mali by sa občas pozrieť do slovníku."

Ján Heriban: „Je to asi aj o takej uvedomelosti osobnej jazykovej."

Sibyla Mislovičová: „Áno, ja vždy hovorím, že človek, ktorý pracuje so slovom alebo teda píše alebo hovorí, tak sa musí vzdelávať ustavične. Nestačí povedať, že áno, veď ja sa z toho nejako vyrozprávam, mám podrezaný jazyk, v poriadku. On by si to mal pripraviť, lebo pripravený prejav, nevravím taký, že ho má napísaný, ale to, že to má premyslené, je potom kvalitný a kultivovaný a tu nejde len o to, či použije nejaké nespisovné slovo, ale často sa stretávam práve s tým, že poslaním médií je, aby nás informovali. Ale keď je tá myšlienka spracovaná alebo zoštylizovaná nejako nevhodne, tak cieľ toho..."

Ján Heriban: „Pochopenie významu nemusí nastať..."

Sibyla Mislovičová: „Pochopenie významu nemusí nastať. Nastane komunikačný šum, prestanú vás počúvať, pretože ste povedali vetu, ktorá sa nedá absorbovať, zavnímať, tak myslím si, že aj tá syntaktická stránka, štylistická stránka prejavu je veľmi dôležitá. Na to sa často nemyslí."

Ján Heriban: „Áno, ten jazykový prejav práve môžeme rozdeliť do tej písomnej a ústnej formy. Viete vypichnúť také nejaké základné nedostatky alebo najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v písomnej a v ústnej podobe jazyka?"

Sibyla Mislovičová: „No, to by sme tu asi sedeli veľmi dlho, ale treba si hlavne uvedomiť rozdiel medzi ústnou a písomnou komunikáciou. Povedzme, keď niekto veľmi krásne rozpráva, má naozaj dar reči, perfektne ho poslucháči sledujú, všetkému rozumejú. Ak by sme jeho prejav nahrali a prepísali ho v tej presnej podobe, ako to hovoril, tak by to nebolo veľmi dobré, pretože je to špecifikum toho, ako sa píše a ako sa hovorí, lebo napísaný text má iné znaky, ako ten hovorený. V hovorenom texte môžem aj ja prerušiť vetu, nepovedať nejaké sloveso, ale poslucháči budú vedieť, čo som chcela povedať, lebo to akosi dopoviem iným spôsobom..."

Ján Heriban: „Vyplynulo..."

Sibyla Mislovičová: „Ale keď už to máte napísané a tá veta je povedzme defektná, tak vám to prekáža, pretože písaný text aj inak vnímame."

Ján Heriban: „Hlavne môžeme sa v ňom vrátiť napríklad, hej, keď stratíme nejakú myšlienku..."

Sibyla Mislovičová: „Môžeme sa vrátiť, áno, to je zasa dobré to, že v rádiu, v televízii, tam sa... no, pokým si to nepustíme zo záznamu, akoby nemôžeme vrátiť a ..."

Ján Heriban: „Idú nám ďalšie myšlienky..."

Sibyla Mislovičová: „Idú nám ďalšie myšlienky, čiže je to zasa... musíme štylizovať tak, aby nám rozumeli, pretože si musíme uvedomiť, že dnes už nielen pri rádiu, ale aj pri televízii ľudia robia aj ďalšie veci, že nie je to ten to jediné, čo sledujú. Takže si treba uvedomiť, že treba štylizovať tak, aby sa dostala tá informácia k cieľovému prijímateľovi."

Ján Heriban: „To je asi aj základná výzva pre novinárov, aby si uvedomili, či sú píšuci alebo hovoria a podľa toho musia rozlišovať, ako ten text dať dokopy."

Sibyla Mislovičová: „Áno. Dnes je to tak, že aj v písomných textoch sa veľmi usilujeme, alebo teda tí, ktorí ich píšu, sa usilujú zabojovať o čitateľa a chcú, aby to bolo zaujímavé, netypické, netradičné, takže známky písaného textu nesú isté prvky hovorenosti asi, aby zaujali, ale samozrejme, treba si uvedomiť ten rozdiel."

Ján Heriban: „Skôr, ako si ešte zahráme a dostaneme sa aj k ďalším fenoménom, ktoré súvisia s jazykom, či už ten internet alebo aj to vzdelávanie mladých ľudí, tak stihneme ešte zopár otázok, ktoré nám prichádzajú písomne. Rasťo Krajčovič sa pýta. Ako je to správne, či sú v lese vlky alebo vlci. Lebo v škole sa učil, že v lese sú vlci a dnes aj v televízii počúva, že v lese sú vlky. Ako to teda je."

Sibyla Mislovičová: „No, ja neviem, ale budem musieť toho nášho poslucháča upodozrievať, že nedával pozor v škole alebo práve chýbal, pretože keď ide o skloňovanie, teda pomenovanie zvierat, tak sú tri zvieratá, ktoré majú v množnom čísle dvojaké skloňovanie. Teda názvy zvierat pomenovania zvierat sa skloňujú v množnom čísle ako neživotné. Ale vlky ‑ vlci, psi ‑ psy, teda raz s mäkkým, raz s tvrdým i/y a vtáky a vtáci majú variantnú podobu skloňovania. Treba si však dávať pozor, keď použijem jednu z týchto podôb, tak musím aj ten ostatný text prispôsobiť, teda poviem, že to boli pekné vlky alebo pekní vlci. Áno? Teda či to skloňujem životne alebo neživotne."

Ján Heriban: „Máme tu ešte aj ďalšiu esemesku od Dušany, možno aj trošku súvisiacu s humornými situáciami, ktoré zažívajú vďaka takým jazykovým, v úvodzovkách sporom. S manželom máme rozpor v používaní slova pristane, pristáť v budúcom čase. Že mi niečo pristane alebo dokonca bude pristať, ale to asi dáme na pravú mieru. Manžel argumentuje, že je to rovnaké, ako keď lietadlo pristane na letisku. Spor už trvá dlho a vznikajú už aj s deťmi rôzne humorné situácie, tak aby niečo nesprávne neprešlo aj na deti, tak ako by to mohli vyriešiť? Ako si poradiť s tým?"

Sibyla Mislovičová: „Nuž, poradila by som im, aby si hlavne pozreli význam týchto slovies v slovníku a tam naozaj nemožno spájať to pristávanie lietadla s tým, že niekomu niečo svedčí a to, že pristane mi nejaká bundička alebo nejaké šaty mi pristanú, tam keď potrebujem vyjadriť budúci čas, tak by som radšej povedala, že mi to bude svedčať."

Ján Heriban: „O slovenčine so Sybilou Mislovičovou, jazykovedkyňou sa budeme rozprávať aj o chvíľu, stále sa nám môžete ozvať na bratislava zavináč lumen bodka sk alebo na 0908 677 665 alebo 911 913 933."

Ján Heriban: „V relácii Občan so Sibylou Mislivočivou si teraz posvietime trošku tak aj na skloňovanie a to konkrétne slova euro, teda našej meny a povedzme si trošku aj k tomu, ako máme skloňovať cudzie ženské priezviská, napríklad nejaké americké, ktoré nemá to typické... tú typickú koncovku ‑ová, lebo práve na toto naráža poslucháč Števo."

Sibyla Mislovičová: „Nuž, k euru môžem povedať akurát toľko, že slovo euro je skloňovateľné, pretože je tak zakončené, že ho možno skloňovať, nie je to nijaké čudné zakončenie, aby sme to neskloňovali, takže slovo euro sa skloňuje a tam najväčší problém väčšinou robí tvar genitívu množného čísla, teda bez eur, teda päť eur."

Ján Heriban: „Čiže pre tých väčších odborníkov je to podľa vzoru mesto?"

Sibyla Mislovičová: „No, dalo by sa to tak povedať, áno. Čiže treba skloňovať to slovo. Možnože tu taký akoby nie dobrý vplyv majú možno politici, ktorí väčšinou sa mi zdá, akoby neskloňovali slovo euro a to sa potom rozširuje. To je presne to, čo som spomínala. Je to vplyv verejnej komunikácie na bežného človeka. Oni potom nemajú predstavu o tom, čo je dobre, tak keď to v oficiálnych situáciách sa neskloňuje, tak azda sa to neskloňuje..."

Ján Heriban: „Potom aj cez médiá to ide ďalej..."

Sibyla Mislovičová: „Áno, ale slovenčina je flektívny jazyk, ak treba skloňovať, tak jednoznačne."

Ján Heriban: „Spomeňme ešte aj tie ženské priezviská cudzie..."

Sibyla Mislovičová: „Áno, to je veľmi citlivá záležitosť v súčasnosti. Poviem to tak možno v skratke, lebo o tom by sa takisto dalo dlho rozprávať. Ak máme, ak môžem použiť teda nejaké meno, povedzme Serena Williams, tak ak ju mám v nominatíve, teda v tom pôvodne prvom páde, tak nemusím pridávať nijaké ‑ová. Samozrejme, môžeme nechať priezvisko v pôvodnom tvare, ale už keď o nej hovorím v ďalších pádoch, tak ja ju potrebujem skloňovať, pretože ako som spomínala, slovenčina je flektívny jazyk. Čiže keď budem hovoriť o Williamsovej, tak musím to nejako zaskloňovať a musím tam dať nejakú koncovku. Takisto, ako keby to bol pán Williams, tak budem hovoriť o pánovi Williamsovi, nie o pánovi Williams. Čiže o to tu ide..."

Ján Heriban: „Treba si dať pozor na pád..."

Sibyla Mislovičová: „Nejde o to, že by sme chceli pridávať koncovku ‑ová ženám alebo cudzinkám, ale ide o to, že potrebujem narábať a vyjadrovať vzťahy medzi slovami práve tým, že budem ohýbať slová."

Ján Heriban: „Skúsme vypichnúť také nejaké základné situácie z bežného života, s ktorými sa občania stretávajú, kde by si mali dať osobitný pozor na to, aby používali spisovný jazyk, teda v ktorých situáciách by sme na to mali dbať?"

Sibyla Mislovičová: „No, ako som už spomínala, ide o verejnú komunikáciu, teda zrejme tam sa človek prezentuje aj svojím jazykovým prejavom. Ak vystúpi niekde, má prednášku alebo komunikuje s ľuďmi, alebo na nejakom úrade, čiže všade tam, kde vstupuje do tej verejnej sféry a potrebuje komunikovať s ľuďmi, tam by sa mali usilovať o to, aby jazykový prejav bol čo najspisovnejší."

Ján Heriban: „Spomenuli ste napríklad tú prednášku alebo dajme tomu, môže byť ešte prezentácia v práci pred kolegami, čiže potrebuje si aj niečo napísať, či už do toho programu, aby to odprezentoval, alebo aj povedať, samozrejme. Máte nejaké také typy, že na čo, kam by sa mohol obrátiť, keď si chce naozaj ten prejav pripraviť aj po jazykovej stránke kultivovane, či už použiť slovníky alebo sa poradiť s niekým skúsenejším?"

Sibyla Mislovičová: „Samozrejme, každý z nás vie štylizovať iným spôsobom. Niekomu to ide ľahúčko, niekto zasa potrebuje istú pomoc. Treba to hodiť na papier, ako sa hovorí a podľa toho, aký je človek typ, niekto radšej rozpráva, ako sa hovorí, z hlavy, niekto to radšej číta. Treba sa prispôsobiť tomu, akí sme, čo nám ide lepšie. Ale samozrejme, ak potrebujete návod na to, ako napísať správne prejav, tak ide hlavne o to, aby to, čo rozprávate, malo istú logiku, aby tam bol logický súvis, aby to, čo začnete, ste sa k tomu v nejakom tom oblúku vrátili nakoniec, aby ste to zhrnuli, ale myslím si, že návody na to, ako napísať prejav, sa dajú zrejme nájsť aj na internete. Nevravím, že vždy sú tie zdroje perfektné, ale myslím si, že by sa dalo nájsť. A samozrejme, treba potom pochybovať o tom, či je dané slovo spisovné, či je takáto väzba spisovná a pozrieť sa do slovníku."

Ján Heriban: „V rámci tých časových možností naozaj skúsiť..."

Sibyla Mislovičová: „Áno, len zase sa netreba vyhovárať, že nemal som na to dostatok času. Ak si chcem niečo kvalitne pripraviť, tak musím o tom aspoň rozmýšľať chvíľu."

Ján Heriban: „Poslucháčka Adriana sa pýta na slovné spojenia na hoteli, v hoteli a podobne, v škole, na škole?"

Sibyla Mislovičová: „Jaj, tak toto je otázka, o ktorej by sa takisto dalo často hovoriť. Tam nie je nejaké také pravidlo, ktoré by som teraz povedala, že bude to platiť stopercentne. To, že v hoteli bývam, myslím si, že by malo byť prirodzené, že tam je predložka "v"."

Ján Heriban: „Je to vnútri v budove, tak..."

Sibyla Mislovičová: „I keď to nie vždy platí..."

Ján Heriban: „Ale zase aj v tej hovorovej..."

Sibyla Mislovičová: „Takisto nepoviem, že pracujem na ústave, ale pracujem v ústave. Ale sú situácie, keď zasa je na mieste predložka "na", čiže tam skôr ide o to, ako sa to tradične... ako sa to ustálilo a človek musí mať asi ten správny jazykový cit, aby to dobre povedal."

Ján Heriban: „Práve aj v tej hovorenej forme jazyka to používame pomerne spontánne. Aj ja sa pristihnem, že niekedy to poviem tak, potom si uvedomím, či to malo byť "v" alebo "na"."

Sibyla Mislovičová: „Ale v niektorých prípadoch je to úplne jedno. Ale v niektorých prípadoch, ako som povedala, keby som skonštatovala, že pracujem na ústave, tak by to nebolo vhodné, áno? Čiže sú situácie, keď skutočne uprednostňujete len jednu z tých predložiek a potom je ix situácií, keď si môžete dovoliť použiť aj tú aj tú a nie je to chyba."

Ján Heriban: „Asi treba vybrať tú najjednoznačnejšiu možnosť...."

Sibyla Mislovičová: „Áno, prípadne sa skúsiť pozrieť... takéto veci sa ťažšie hľadajú v slovníkoch, ale dajú sa tam nájsť príklady."

Ján Heriban: „Už v úvode relácie sme spomenuli ten fenomén internetu, internetovej komunikácie. Je to ďalšie prostredie, virtuálne prostredie, v ktorom jazyk používame, dokonca už aj v hovorenej, aj v písomnej podobe. Ako tento internet môže vplývať na to, ako sa ten môj prejav formuje alebo deformuje?"

Sibyla Mislovičová: „No, je to iný komunikačný kanál. To je jednoznačné. Ak tam to má viacero, by som povedala oblastí, o ktorých by sme mohli hovoriť. Ak myslíme na to, že hľadáme si informácie na internete, tak je to úžasné. Ako keď som ja študovala, tak sme tieto možnosti nemali..."

Ján Heriban: „Je to bohatý zdroj..."

Sibyla Mislovičová: „Je to bohatý zdroj, len mám pocit, že to niekedy akoby prerastá ľuďom cez hlavu, pretože slepo dôverujú všetkému, čo tam nájdu. Takisto mne občas študenti povedia, že áno, že toto a toto je tak. A pýtam sa a kde ste našli... No, na internete. A viete, že to bol výskum alebo niečo také? Nie, proste to bolo na internete. Nemôžem si ja dovoliť takýmto spôsobom pracovať alebo vytvárať svoje práce. Takisto dnes sa stretávame s takzvaným plagiovaním vecí. Jednoducho ľudia sú zvyknutí a zrejme to už od školy deti učia, aby si našli informácie na internete, aby ich pospájali a použili to ako svoju vec. To si myslím, že je absolútne scestné. Takže ide o hľadanie informácií, treba hľadať informácie, ktoré sú overené, ktoré majú autora, čiže internet je úžasná vec, ale netreba to nechať teda prerásť alebo dôverovať slepo všetkému a potom ide o to, ako my komunikujeme v rámci internetu. Teda tie rozličné možnosti, ako sme spomínali. Četovanie, sociálne siete, ja neviem tie všelijaké možnosti ako Skype a tak, čiže tam ... to je špeciálny komunikačný kanál v tom zmysle, že my sa rozprávame. Tak ako my sa tu rozprávame, ale to píšeme. Väčšinou to takýmto spôsobom komunikujeme a to spôsobuje, že si skracujeme text, že vytvárame rozličné skratky, značky a podobne. Zasa, pokým je to únosná miera tie rozličné "LOL" a podobné skratky. Viem, že je ich toľko, že už ani tí, ktorí ich používajú, možnože nie úplne vedia, že..."

Ján Heriban: „Že ich je toľko..."

Sibyla Mislovičová: „Že čo čo znamená a potom sa stane, že ktosi za mnou prišiel, že mám čosi poslať ASAP, že neviem, čo to je. Tak As soon as possible, vlastne je to skratka z anglického..."

Ján Heriban: „Čím skôr..."

Sibyla Mislovičová: „Čím skôr alebo obratom. A toto je situácia presne, ktorú nemožno akoby považovať za správnu, pretože ak niekto napíše v oficiálnom liste, že pošlite mi to ASAP, tak to nie je v poriadku, pretože on nemôže predpokladať, že či na druhej strane ten človek pozná skratky, ktoré sú špecificky určené práve na takýto kanál. To znamená, že tam mal napísať, že pošlite mi to obratom. Rozumiete, že..."

Ján Heriban: „Treba si uvedomiť, o akú situáciu ide..."

Sibyla Mislovičová: „Uvedomiť si ten komunikačný kanál. Keď ja píšem skratky a napíšem, že zotri a napíšem, za a trojku, je to v poriadku, pretože je to neoficiálna komunikácia, ale keď budem písať niekomu oficiálnemu, tak nebudem predsa písať bez mäkčeňov a bez dĺžňov a budem zachovávať istú formu, ktorú zachovať musím oficiálnu. Takže na internete je to takto. No a potom ešte sú také rozličné veci akože blogy a podobné, kde musím povedať, že sú rozličné typy blogerov, niektorí sú úplne skvelí. Mám pocit, že sú možno lepší ako profesionáli. Naozaj píšu úžasne..."

Ján Heriban: „Vedia premietnuť tie myšlienky do toho písomného spôsobu..."

Sibyla Mislovičová: „Je to neuveriteľné... nehovorím, že to často čítam, takže toto je len taký veľmi náhľadový názor..."

Ján Heriban: „Ale stretli ste sa s tým..."

Sibyla Mislovičová: „Ale potom sú aj takí, ktorí majú pocit, že napriek tomu, že možno nie veľmi vedia písať, ale že si to môžu dovoliť a môžu si to dovoliť. Ide o to, kto to potom bude čítať. No, takže je to veľmi rôznorodý spôsob komunikácie a treba to akceptovať. Len zasa, treba si uvedomiť, že je to čosi iné, je to kdesi inde a ak toto vieme rozlíšiť, tak nemôžeme mať problém."

Ján Heriban: „Aj tá internetová komunikácia sa asi odráža od toho, že žijeme v takej rýchlej dobe..."

Sibyla Mislovičová: „Áno..."

Ján Heriban: „Dnes už máme internet v mobile a aj v autobuse alebo hocikde v autobuse alebo hocikde na ulici využijeme, že môžeme niečo niekomu napísať a chceme to urobiť čo najrýchlejšie, lebo o päť minút už robím niečo iné a potrebujem dať ešte známemu niečo vedieť. Niekedy je to potom problém sa pretransformovať, keď potrebujem napísať, ja neviem, motivačný list do práce alebo životopis?"

Sibyla Mislovičová: „No, nemal by byť. To je to, čo som už zasa hovorila, že ak niekto má základné vedomosti a vie, ako napísať čosi, tak by nemal mať problém sa preorientovať. Ale občas... ste mi vlastne vnukli myšlienku, ako ste hovorili o tom, že ľudia aj v autobuse aj všade. Ja už mám pocit, že niekedy ľudia spolu nekomunikujú a nevedia sa rozprávať, nevedia viesť dialóg, pretože všetko riešia cez mobily. Ja som minule išla v autobuse a sedeli tam asi štyria takí, myslím si, že to boli študenti alebo teda žiaci zo základnej školy a predpokladala som, že sa budú baviť a robiť si vtipy a rozprávať, čo bolo v škole a každý jeden sedel a ťukali do mobilu. Možno si navzájom četovali alebo písali, to neviem. Ale vôbec sa nerozprávali. To bolo dosť ako zo science fiction..."

Ján Heriban: „Možno ani tá možnosť, ktorú ste spomenuli, by nebola taká nereálna, lebo..."

Sibyla Mislovičová: „No, veď práve..."

Ján Heriban: „Tie deti niekedy to dokáže ovládnuť..."

Sibyla Mislovičová: „Sedia vedľa seba a... áno..."

Ján Heriban: „Martin sa nás pýta alebo teda Vás, Vy ste tu na to, aby ste odpovedali odborne. Slová "lebo, alebo, televízia, televízor" ‑ mäkko‑ tvrdo?"

Sibyla Mislovičová: „Jaj, nuž to je zasa taká otázka. U mňa to asi nebude počuť, ak by to chcel počuť zrejme, ak je to poslucháč z oblasti, kde sa "le" vyslovuje mäkko..."

Ján Heriban: „Orava a podobne napríklad..."

Sibyla Mislovičová: „Áno, presne. Ja som teda Bratislavčanka, takže to nie veľmi viem. Snažím sa troška, ale zrejme málo..."

Ján Heriban: „Ale má to pôvod ešte, že v tej slovenčine? Kedysi sa tak hovorilo..."

Sibyla Mislovičová: „Nie, samozrejme. Le, li sa má vyslovovať mäkko s tým, že sa akceptuje aj istá polomäkká výslovnosť, ak ide o oficiálnu rovinu. Samozrejme, v takých slovách ako televízia, ktorá je prevzaté, tam sa nemá vyslovovať mäkko."

Ján Heriban: „Váš taký krátky odkaz na záver naším poslucháčom. Čo by mohli robiť, aby hovorili spisovne všade, kde sa dá? Či už sú profesionálni používatelia jazyka alebo samozrejme, každý používame jazyk."

Sibyla Mislovičová: „Každý. Ide o to, ak sa chceme zdokonaľovať, tak by sme mali, aj keď sa rozprávame, ja neviem, na nejakom stretnutí s kamarátmi, mali by sme takým nejakým vnútorným uchom sledovať svoj prejav. Nevravím, že ako roboti, ale jednoducho sa troška kontrolovať. Ak viete, že máte nejaký nedostatok, tak treba to postupne odbúravať. Ak viem, že neviem pravopis, tak budem si to pozerať v pravidlách slovenského pravopisu a postupne sa to odučím a vždy stačí jedno slovo si povedať, že dobre, neviem správne vykať, tak budem si dávať pozor, aby som aj medzi kamarátmi vykal správne a nestane sa mi potom, že v tej oficiálnej situácii sa pomýlim."

Ján Heriban: „Možno práve ten čas dovoleniek, ktorý je práve teraz, môže byť vhodný aj na to, aby sme pomedzi, ak aj čítame knihy, pomedzi iné knihy zobrali aj niektorý slovník napríklad, alebo si otvorili tú stránku vášho ústavu, kde tie slovníky máme. Za to, že sme dnes mohli nazrieť pod povrch našej slovenčiny, ďakujem jazykovedkyni z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave, Sibyle Mislovičovej, dopočutia a pekný deň."

Sibyla Mislovičová: „Dopočutia, aj vám pekný deň."

Ján Heriban: „Pekné poludnie aj popoludnie vám želajú Ernie Murín a Ján Heriban, dopočutia."

Publikované z monitoringu STORIN, s. r. o.

(AO)

Kľúčové slová:
filologické vedy

Odbory vedy a techniky:
Humanitné vedy

Tlač    

Využívate aktivity Národného centra pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti?

Áno
Nie