Približujeme sa k vyspelým krajinám?

19. 01. 2018

V relácii Analýzy a trendy sú hosťami Vladimír Baláž z Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied a Branislav Žúdel z Inštitútu finančnej politiky. Témou rozhovoru je približovanie sa Slovenska k vyspelým krajinám.

 logo Televíznej stanice TA 3(18. 01. 2018; Televízna stanica TA 3; Analýzy a trendy; 21:30; por. 1/1; Daniel Horňák/Daniel Horňák)

Daniel Horňák, moderátor: „Dobieha Slovensko vyspelé západoeurópske krajiny? Alebo sme sa zastavili na polceste a už niekoľko rokov stagnujeme na jednej úrovni? Odborníci nám ponúkajú rôzne odpovede. Podľa toho, aký spôsob porovnávania zvolia. O tejto téme, ktorá nám ponúka komplexný pohľad na vývoj Slovenska sa budeme rozprávať v dnešnej relácii Analýzy a trendy. Mojimi hosťami sú Vladimír Baláž z Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied, príjemný dobrý večer."

Vladimír Baláž, Prognostický ústav Slovenskej akadémie vied: „Dobrý večer prajem."

Daniel Horňák: „A Branislav Žúdel, riaditeľ odboru makroekonomických analýz a prognóz z Inštitútu finančnej politiky, takisto príjemný dobrý večer."

Branislav Žúdel, Inštitút finančnej politiky: „Dobrý večer."

Daniel Horňák: „Pán Žúdel, prvá otázka na vás. Inštitút publikoval nedávno analýzu, kde sa pozrel na to dobiehanie západu alebo vývoja slovenskej ekonomiky. Vyšiel tam rozdielny výsledok ako vyšiel Eurostatu. Podľa Eurostatu stagnujeme na úrovni sedemdesiatich siedmich percent. Skúste to priblížiť v čom je spôsobený ten rozdiel?"

Branislav Žúdel: „Takže náš inštitút sa snaží vždy reagovať na mediálne témy a toto stagnácia slovenskej ekonomiky pri približovaní do Európskej únie sa stala takou mediálnou témou, tak sme sa na to pozreli a zistili sme, že v princípe ide o takého metodického škriatka. Čiže o čo ide. Paradoxne, keď reportujeme ekonomický rast Slovenska, tak vždy ukazuje, že rastieme rýchlejšie ako Európska únia, aj tie posledné štyri roky. Druhý ukazovateľ sedemdesiatsedem percent stagnácia. Čiže tieto dva ukazovatele sú medzi sebou nekonzistentné a pozreli sme sa teda čím to je a je to metodická odchýlka pri zbere údajov o vývoji cenovej hladiny. Čiže, keď sa chceme pozrieť na životnú úroveň obyvateľov, z pravidla zosumujeme všetky mzdy a zisky v ekonomike a očistíme ich o vývoj cien v ekonomike a ten vývoj cien, však môže zachytávať rôzne nuancie a metodické zbery môžu byť rôzne. Čiže kým v prípade čísla Eurostatu ide o metodický zber v rámci parity kúpnej sily, tento zber sa realizuje iba v Bratislave. Kým napríklad ekonomický rast reportovaný, tak štandardnou metódou uvažuje o cenách celoplošne vo všetkých regiónoch Slovenska. Môžu vznikať odchýlky medzi vývojom cien v Bratislave a vývojom cien v ostatnom regióne. Čiže to je jeden z hlavných faktorov prečo jeden ukazovateľ ukazuje stagnáciu, zatiaľ čo ten druhý podľa toho konvergujeme stále."

Daniel Horňák: „Pán Baláž, ako vy čítate tieto údaje? Podľa jednej metodiky stagnujeme na sedemdesiatich siedmich percentách priemeru Európskej únie. Podľa druhého už sme trošku cez osemdesiat percent. Dá sa povedať, ktorá z týchto metodík je objektívnejšia, dôveryhodnejšia, alebo nie je to možné takto povedať? Ako vy vnímate túto oblasť?"

Vladimír Baláž: „Treba vidieť, že ekonómia nie je taká objektívna veda ako matematika, fyzika, alebo chémia. Tam v tej fyzike, alebo chémii si jasne definujete čo skúmate a môžete to merať na milióntiny milimetra a milióntiny sekundy. V ekonomike je výklad tých konceptov často veľmi taký vágny. Čiže ja by som z toho ani možno nerobil tragédiu, že ktorá metodika je povedzme, že správnejšia. Je to vlastne ako vec nejakého často aj politického rozhodnutia. Tá metodika Eurostatu, ktorá teda hovorí o tom, že stagnujeme, nejaká tá štandardná metodika, ktorá teda platí pre všetky krajiny rovnako hej? Áno je možné, že v niektorých prípadoch je pre Slovensko menej vhodná, ako povedzme pre Írsko, alebo pre Veľkú Britániu, alebo iné krajiny. Naozaj sme v ekonómii a nie vo fyzike. V čom sa však vlastne tie obidva pohľady zhodujú je, že to tempo dobiehania toho priemeru Európskej únie je už omnoho menšie ako kedysi. O tom jednoducho nieto pochýb. Čiže či už stagnujeme na sedemdesiatich siedmich percentách, alebo či sa veľmi, veľmi pomalinky približujeme, možno že v tom nie je až taký veľký rozdiel, aj tak bude ešte v budúcnosti nejaká revízia štatistických údajov, revízia HDP, tam potom môže zase trošku inak posunúť, hej, ale v čom sa určite s pánom Žúdelom zhodneme je, že to dobiehanie je už omnoho pozvoľnejšie, ako kedysi, a to je to, čo je vlastne podstatné pre našu budúcnosť."

Daniel Horňák: „Čo je dôvodom toho, že to dobiehanie je pomalšie? Je to vlastne to tempo rastu? Pamätáme si pred niekoľkými rokmi sme pravidelne dosahovali šesť, sedempercentné rasty ekonomiky, teraz patríme medzi premiantov, ale je to polovica z toho. Takže je toto ten hlavný dôvod, alebo sú tam iné dôvody, prečo je to tempo približovania sa pomalšie?"

Branislav Žúdel: „Tak empirické zistenia ukazujú, že to tempo dobiehania je najrýchlejšie vtedy, keď máte najnižšiu ekonomickú úroveň. Tým, že keď sme vstúpili do Európskej únie, no tak náš ekonomický výkon bol veľmi slabý a v tom prípade máte veľký výnos z návratnosti investície. Takže veľké firmy začali na Slovensku investovať a využili túto situáciu. Čím bližšie budeme k priemeru Európskej únie, tým pomalšie budeme ju dobiehať."

Daniel Horňák: „Skúste to dať do kontextu ten vývoj, kde sme zhruba boli v porovnaní s Nemeckom, Rakúskom, alebo priemerom Európskej únii na začiatku a kde sme teda teraz?"

Branislav Žúdel: „No tak, kým teraz ten oficiálny údaj tých sedemdesiatsedem percent, tak pred krízou to určite bolo tak okolo päťdesiat."

Daniel Horňák: „Pán Baláž, ako bežní ľudia vnímajú tento ukazovateľ? Dá sa to prirovnať napríklad ku kúpe schopnosti obyvateľstva, alebo k iným, možno hmatateľnejším veličinám, ktoré si ľudia vedia lepšie predstaviť? Lebo predsa pomer HDP na obyvateľa možno nie je také uchopiteľné, že každý si to vie predstaviť, alebo pocítiť?"

Vladimír Baláž: „Presne je to tak ako hovoríte. Bežného človeka zaujíma to, čo má vo vrecku, alebo v peňaženke. Slovensko má ešte takú špecifickú vlastnosť, že jeho hrubý domáci produkt z omnoho väčšej časti pozostáva zo ziskov, ako z miezd. Čo v tých vyspelých štátoch je to naopak. Čiže nie len, že sú tie slovenské mzdy podstatne nižšie ako povedzme rakúske, však to vidí každý, kto tam pracuje, ale aj v rámci toho vytvoreného bohatstva to rozdeľovanie toho bohatstva je trošku iné u nás. Skutočne u nás to bohatstvo sa rozdeľuje najmä medzi zisky, a tie sa veľmi často transferujú multinacionálnym spoločnostiam idú ... zahraničia. Však je to zase normálne, že oni sem kvôli tomu prišli, aby zarábali, nie aby tu boli chudobní. Samozrejme, že aj mzdy rastú, rástli teda aj vďaka inflácii, to najmä boli v deväťdesiatych rokoch a niekedy po roku 2000. Pretože inflácia cien je najjednoduchší spôsob, ako si zvýšiť nejakú nominálnu mzdu. Tam sme sa, pamätáme však viete rok deväťdesiatjeden a inflácia šesťdesiat percent, hej už potom bolo to tempo rastu inflácie teda miernejšie, ale predsa len to bol taký najmasívnejší akoby kanál na konvergenciu miezd. Čo je akože paradoxné. Viete, a to je proste cenová zmena. Potom to tempo rastu miezd sa nám trošku zvoľnilo a začína nám rásť posledné roky z dôvodu nedostatku pracovných síl. Tam sa tá karta ako keby obracia, že naozaj pracovná sila už je relatívne vzácna. Tí zamestnanci to pochopili, vedia si pýtať vyššie mzdy, pretože už sa neboja, že ich vyhodia kvôli tomu zo zamestnania. Tá vyjednávacia sila zamestnancov rastie. Je skutočne tým zamestnancom bude zostávať v peňaženkách viac ako kedysi a možno že kvôli tomu aj tá mzdová konvergencia bude v najbližších rokoch trochu väčšia ako konvergencia celého hrubého domáceho produktu."

Daniel Horňák: „Ako vnímate tú poznámku pána Baláža, že slovenská ekonomika je skôr postavená na ziskoch, alebo tie zisky tam tvoria väčší podiel, ako je v iných krajinách. Je toto nevyhnutnosť, špecifikum slovenskej ekonomiky, alebo dá sa predpokladať, že v čase sa toto môže nejakým spôsobom zmeniť?"

Branislav Žúdel: „Nie je to úplné špecifikum, je to vlastne všetkým postsocialistickým ekonomikám, pretože tých podielov miezd na celých príjmoch, alebo na vytvorenom produkte je okolo tridsaťtri percent. Zatiaľ čo vo vyspelých krajinách, škandinávskych krajinách je to vyše päťdesiat percent. Čiže je to taký trochu nepomer. Na druhej strane, až tak veľa ziskov sa z našej ekonomiky nevyváža, je to tak do päť percent toho produktu. Čiže je to také zaujímavé. My, ako postsocialistická ekonomika nie sme veľmi atraktívni pre výskum, takže ekonómovia sa doteraz veľmi nepozreli na to, že prečo to tak je, ale tá téma sa začína dostávať na západe preto, lebo aj tam klesá ten podiel miezd na hrubom domácom produkte a ekonómovia si lámu hlavu čím to je, či je to rapídny technologický pokrok automatizácie a podobne."

Daniel Horňák: „Odpoveď na tú otázku, či môže ten podiel miezd rásť, alebo nevidíte tu také faktory, ktoré by mohli toto spôsobovať?"

Branislav Žúdel: „Keď sa pozrieme na produktivitu Slovenska, na jej úroveň, tak je ďaleko vyššia než by si naše mzdy zaslúžili. Čiže je tu priestor z pohľadu úrovne produktivity, aby mzdy rástli rýchlejšie ako hrubý domáci produkt, aby ten podiel miezd na celom produkte vlastne rástol tak, ako povedal pán Baláž, je tam aj ten trh práce, ktorý už dnes nie je takým problémom ako bol pätnásť rokov dozadu. Takže je to možné, nevylučujeme to, ale zase nebude to nejaké markantná zmena."

Daniel Horňák: „K tej produktivite vlastne, to je ten hlavný dôvod, ktorý spôsobuje to dobiehanie západu. Ako sa vyvíja produktivita na Slovensku v uplynulých rokoch?"

Vladimír Baláž: "No viete, keď rastie ekonomika, tak rastie z troch zdrojov. Jeden zdroj je taký, že zapojíte viacej pracovných síl. To sa vlastne deje aj teraz. Máme dva a pol milióna ľudí, ktorí sú v pracovnom pomere, to sme ešte nikdy v dejinách Slovenska nemali a druhý zdroj je proste rast zásoby kapitálu, najmä fixných investícii. To ľudovo povedané príde nová fabrika, prídu nové stroje, zvýšil sa zásoba kapitálu, no a tretí zdroj to sú vlastne všelijaké technologické a netechnologické inovácie. A keď sa teraz pozrieme, keď sa vrátime ku tej konvergencii a pozrieme sa do budúcnosti, že čo teda bude tým motorom toho dobiehania, tak vidíme dve veci. Vidíme, že nové pracovné sily na Slovensku nám už pribúdať nebudú. Pretože demografická situácia je taká aká je. Jedine, keby sme pripustili nejakú masívnu imigráciu zo zahraničia, čo si dosť dobre politicky neviem predstaviť. Čo sa týka zásoby kapitálu, no nemôže do malej slovenskej ekonomiky prísť každý rok nový Volkswagen, alebo nový Jaguár. To proste už nie je možné. Tam ten efekt bol obrovský niekedy v roku 2000, 2006, keď prišla Kia, to bolo hneď vidieť, hej, ale viete to už ako sú udalosti, ktoré sa nedajú zopakovať každý rok. Čiže jediné čo nám v budúcnosti zostane, tak to je dobiehanie, alebo teda konvergencia prostredníctvom technologických a netechnologických inovácií. Veda, výskum, inovácie, takéto soft skils, a to je pre nás veľký problém, a ja si myslím, že tu už je to vidieť na tom tempe dobiehania, pretože v tomto Slovensko patrí  skutočne ku koncovým svetlám v rámci Európskej únie. Keď si aj pozrieme vývoj produktivity práce, tak ja som si pozrel tabuľky z Eurostatu pred návštevou tejto relácie, tak ešte v roku 2010 takto medziročne tempo reálnej produktivity – jednu odpracovanú hodinu činilo asi päť percent. V minulom roku to už bolo jedna celá sedem percent. Hej, vidíte, že evidentne to tempo rastu produktivity práce ono ešte stále je vyššie ako priemer Európskej únie. Ale už je nie až tak vzdialené od toho priemerného tempa Európskej únie. Čiže naozaj, tie tradičné zdroje ekonomického rastu, to znamená zapájanie nových pracovných síl, alebo príchod nových investorov už sa vyčerpávajú, ja si myslím, že je to dosť dobre vidieť a jediné čo nám zostane, to je veľmi ťažká úloha pustiť sa do výskumu, inovácií, nových technológií a tu máme jeden obrovský deficit.

Branislav Žúdel: „Možno by som na to nadviazal, že v ekonómii sú také dva smery, ktoré sa medzi sebou tak trošku šťuchajú, že z dlhodobého pohľadu, že ako teda konvergovať, alebo ako dlhodobo rásť ekonomicky a jeden hovorí, že teda investujme do ľudského kapitálu, lebo tam je to vzdelanie. Čím bude slovenská populácia vzdelanejšia, tým budeme na tom lepšie a druhý smer zase tvrdí, že dobre, možno aj to je dôležité, ale sú dôležité, je dôležité aj to inštitucionálne usporiadanie Slovenska ako veľmi sme otvorení obchodom, ako dokážeme prijímať technológie zo zahraničia, dať nejakú pridanú hodnotu do nich a exportovať zase niekam ďalej."

Daniel Horňák: „Podľa týchto dvoch smerov, ako teda hodnotíte tú situáciu? Máme tu nejaký potenciál, že sa tá konvergencia môže zrýchliť napríklad? V nejakej dohľadnej budúcnosti? Pretože ten hlavný message je, že či už stagnuje, alebo rastie, len veľmi pomalým tempom, nie je to asi optimálne."

Branislav Žúdel: „Ja si tak ešte predstavujem, že zo zotrvačnosti by sme dokázali dôjsť do tých deväťdesiat, možno sto percent priemeru Európskej únie, ale naozaj už potrebujeme už spraviť veľmi veľké systematické zmeny. Už od predškolského vzdelávania sociálne vylúčených skupín, a potom základné vzdelávanie, stredné vzdelávanie ľudí, ktoré musí byť orientované viac na tie soft skils, ako pán Baláž povedal. Aj vo vysokoškolskom vzdelávaní musí dôjsť k väčším zmenám otvorenosti."

Daniel Horňák: „Pán Baláž, vaša vízia, alebo návrhy akým spôsobom by sa mohla táto oblasť zlepšiť, aby tá konvergencia sa teda reálne zrýchlila v budúcnosti? Praktické kroky."

Vladimír Baláž: „No my tu asi nemôžeme vymyslieť teplú vodu, my musíme opakovať len to, čo robia tie vyspelé krajiny a nemusíme teraz zrovna chodiť do Škandinávie, ktorá je predsa len od nás trošku ďalej, má úplne iný historický model vývoja. Ale môžeme sa pozrieť na to, čo robí povedzme, že Rakúsko, alebo aj Česká republika. Keď si napríklad pozriete výdavky na výskum a vývoj v Českej republike, tak zistíte že tam sú omnoho ďalej. U nás v pomere k HDP. Čiže áno, aj v postsocialistických krajinách už existujú nejaké ostrovy takej tej pozitívnej odchýlky, kde už pochopili, že jednoducho pri klesajúcej zásobe pracovných síl, však Česko má tuším mieru nezamestnanosti teda okolo tri a pol percenta. Tam už naozaj sa nemôžete spoliehať na to, že vám ten hrubý domáci produkt bude stáť na veľkej armáde lacno-operatívnych robotníkov. Tam už naozaj budete musieť investovať do tých soft skils, čo je aj vysokoškolské vzdelanie, kvalitné vzdelanie technického zamerania. Samozrejme aj výskum a vývoj. Však nie je tajomstvom, každý to ľahko pochopí, že plat povedzme IT‑čkára je omnoho vyšší ako plat predavačky. Kvôli tomu sú predovšetkým tie úrovne hrubého domáceho produktu na západe ďaleko vyššie ako u nás. Pretože tam je štruktúra povolaní posunutá smerom k týmto high skils odvetviam."

Daniel Horňák: „Stále sa bavíme len o priemerných údajoch. Ako by situácia vyzerala, ak by sme zobrali reálne dáta, to znamená regionálne rozdiely napríklad. Slovensko je špecifický príklad, kedy má vyspelé veľké mestá, potom menej rozvinuté regióny, čiže ako to vyzerá z tohto pohľadu s tým dobiehaním západu?"

Branislav Žúdel: „Aj v tomto prípade sú tam metodickí škriatkovia, ale dobre. Vieme všetci, že tie regionálne rozdiely existujú a z pohľadu času ja som sa na to pozeral, situácia sa nezlepšuje tak, ako by mohla. Mierne ten východoslovenský región dobieha ten západný slovenský región bez Bratislavy, ale je to naozaj len postupne zmierňovanie tých nerovnomerností a bude treba oveľa viac úsilia na to, aby aj na tom východnom Slovensku nastal rozvoj a nie som si istý či vôbec niekedy môže východné Slovensko dosiahnuť tú úroveň toho západného."

Daniel Horňák: „Keď hovoríte bude treba viac úsilia. Sú tu mnohé aktivity, plán pre pomoci pre menej rozvinuté regióny a ďalšie opatrenia vlády. Prispieva toto k zlepšovaniu, alebo treba iné opatrenia prijať, ktoré by boli možno efektívnejšie v praxi?

Branislav Žúdel: „Samozrejme, aj takéto opatrenia môžu pomôcť. To, čo vláda môže rýchlo robiť je zamerať sa naozaj na tie vylúčené komunity, na strednom a východnom Slovensku. Tam dostať tie deti do škôlok, do škôl. Čiže z toho je najväčší výnos potom pre spoločnosť, lebo to je naozaj veľká skupina ľudí, do desať percent, ktorá žije ako mimo ekonomického systému v nejakom inom. Infraštruktúra už je takmer dokončená, čiže tam z toho už nejaké veľké výnosy čerpať nemôžeme, ale vidíme, že to východné Slovensko je taká rarita. Pozostáva z veľa malých obcí do päťsto obyvateľov. Čiže toto bude veľmi ťažko prekonať, aby tá urbanizácia nastala. Nastala aj v týchto regiónoch, aby tam došiel ten rozvoj. Keďže ten rozvoj smeruje skôr tak, že ľudia z Bratislavy možno idú pracovať nejaké peniaze maximálne do Tatier, ale ďalej už je to taká slovenská periféria."

Daniel Horňák: „Pán Baláž, je to skutočne tak, že tieto regióny či už z pohľadu nezamestnanosti, ekonomickej aktivity brzdia tú celkovú výkonnosť Slovenska? Z tohto pohľadu sa ekonómovia delia na dve skupiny. Jedna je za celoplošné opatrenia, ktoré by uľahčili podnikanie, podporili tú ekonomickú aktivitu. Druhá skupina je za špecifické stimuly, nalievanie peňazí práve do týchto regiónov. Je možné povedať, čo by pomohlo týmto oblastiam k tomu, aby sa tam naštartoval ten ekonomický život?"

Vladimír Baláž: „No veľké regionálne rozdiely nie sú len slovenským špecifikom. Choďte do Talianska na Sicíliu, a potom choďte do Lombardie a tam je to minimálne dvesto rokov a tiež tam skúšali všeličo. Čiže to naznačuje, že ten problém je asi ďaleko hlbší a ťažší, akoby sa dalo riešiť nejakými rýchlymi či už celoplošnými, alebo špecifickými opatreniami. Aj na juh Talianska sa mimochodom stavia diaľnica, ale stále to nejako necítiť, že by taká Kalábria, alebo nebodaj Sicília dobiehala Lombardiu. Hej, čiže skutočne tie historické dedičstvá či sa nám to páči, alebo sa nám to nepáči existujú, veľmi ťažko ich prekonať. Je to presne ako pán Žúdel, máte tam strašne veľa malých obcí, ktoré sú roztratené, viete prepájať tie obce, infraštruktúrou je veľmi drahé, veľmi náročné. Nevieme, či sa nám vôbec také investície vrátia. Pretože diaľnica má zmysel vtedy, keď vedie od niekadiaľ niekam. Nie keď vedie odniekadiaľ nikam. A skutočne ja si myslím, že najväčší výnos bude, keď budeme investovať do ľudského kapitálu. Tie vylúčené rómske komunity paradoxne, to už je ten posledný zdroj pracovných síl, ktoré máme a pokiaľ my do nich nebudeme investovať, tak sa nám naopak zmenia len na ďalších poberačov dávok. Čiže naozaj tá návratnosť aj na tom východnom Slovensku, ja si myslím, že v investíciách do ľudského kapitálu a nie do nejakého liatia betónu."

Daniel Horňák: „Pozrime sa teraz na tému dobiehania západu, možno aj z iného pohľadu, pretože ak sa niekedy hovorí, ľudia sa z HDP nenajedia. To znamená sú to aj ďalšie faktory ako dĺžka dožitia, zdravie, šťastie, ktoré sú subjektívne, ťažko merateľné oproti HDP. Dá sa povedať z týchto iných pohľadov či sa dá konštatovať, že Slovensko dobieha západoeurópske štáty?"

Branislav Žúdel: „Tak jedno čo najlepšie asi vieme odmerať je tá dĺžka dožitia. Tak tam vidíme, že áno, kým od roku 1960 vidíme v dátach len veľmi malý posun v úrovni dĺžky dožitia do roku 1990, to bolo tá priemerná dĺžka bola sedemdesiat rokov a nehýbala sa veľmi, tak po roku 1990 tam vidíme nárast vo všetkých postsocialistických krajinách a v súčasnosti myslím je to číslo priemerom dožitia ten vek je asi sedemdesiatsedem rokov. Čiže tam to naozaj vidíme. Čo sa týka šťastia, tak to neviem povedať."

Vladimír Baláž: „No robia sa ináč také celosvetové prieskumy šťastia, to robí Gallupov ústav a čo je veľmi zaujímavé, tak neplatí až tak prísne korelácie čím bohatšia krajina, tým je šťastnejšia. Máte napríklad krajiny ako Dánsko, ktoré je aj veľmi bohaté, aj najšťastnejšie na svete, ale máte napríklad krajinu ako je Japonsko, ktoré je rovnako bohaté, ale úroveň šťastia je tam mizerná. Asi taká, ako na Slovensku mimochodom. Vôbec teda ako tie východoeurópske krajiny vykazujú taký pomerne nízku úroveň indexu šťastia. Je to aj preto, že ľudia sú často frustrovaní z nových vecí, ktoré nám prišli po roku osemdesiatdeväť ako nezamestnanosť, strata sociálnych istôt, zhoršenie povedzme siete zdravotníctva v niektorých oblastiach, hej. Čiže to sú veci, ktoré sú pociťované tými ľuďmi aj objektívne, subjektívne a na tom indexe šťastia sa to prejavuje. Ale myslím si, že nie je úlohou vlády riešiť šťastie."

Daniel Horňák: „Sú aj krajiny, ktoré sa vzďaľujú od toho priemeru Európskej únie a nevedú si tak dobre v týchto hodnoteniach?"

Vladimír Baláž: „Áno, máme napríklad takýto príklad z Portugalska. To bola v osemdesiatych a ešte aj v deväťdesiatych rokoch taká ekonomická hviezda Európskej únie, chodili tam investori, rástla tam zamestnanosť, hrubý domáci produkt prudko rástol. A potom už keď tam narástli mzdy na nejakú úroveň tisíc dvesto, až tisíc päťsto eur, tak tá krajina sa už stala nezaujímavou pre investorov, ktorí hľadali len lacnú pracovnú silu. Tí z nej postupne odišli, alebo tam aspoň nevyvíjali ďalšie projekty a Portugalsko sa skutočne vo svojom vývoji začalo vzďaľovať od priemeru Európskej únie. Čiže miesto konvergencie tam majú dlhodobo divergencie. Čiže posledných dvadsať rokov sú de fakto dve stratené dekády."

Daniel Horňák: „Je toto niečo, čo môže hroziť aj Slovensku?"

Branislav Žúdel: „Nemyslím si to. Nechcem maľovať čerta na stenu, ale spomenul by som aj napríklad príklad Veľkej Británie, ktorá v posledných desiatich, pätnástich rokoch stratila. Kým pred pätnástimi rokmi bola na úrovni Nemecka, čo sa týka toho ukazovateľa hrubého domáceho produktu na obyvateľa, tak dnes už je naozaj v tej skupine krajín okolo sto, stosedem percent priemeru Európskej únie. Čo už je veľmi blízko krajinám ako Taliansko, Francúzsko, Španielsko a s Brexitom sa to určite nezlepší."

Daniel Horňák: „Na záver aké sú vaše teda odhady, vyhliadky. Je možné, že v dohľadnej budúcnosti, vzhľadom na tie opatrenia, ktoré sa robia a môžu sa robiť, dobehneme Rakúsko, alebo iné krajiny, s ktorými sa teoreticky aspoň môžeme porovnávať?"

Vladimír Baláž: „No my sme sa tu bavili o nejakých zdrojoch rastu a myslím, že sa viac menej zhodneme na tom, že skutočne budeme musieť omnoho viacej investovať už nie teda do betónu a železa, ale budeme musieť investovať do vzdelávania, výskumu a inovácií a tam máme veľmi zlú východiskovú pozíciu. Čiže pokiaľ tam neurobíme nejaký dramatický pokrok, nezlepšíme kvalitu vysokého školstva, nezlepšíme vzdelávanie Rómov, tak potom to dobiehanie sa jednoducho časom zastaví."

Daniel Horňák: „Pán Žúdel?"

Branislav Žúdel: „Ja by som to rozdelil, že na také malé ciele, ktoré sú možno ešte reálne dosiahnuteľné. Čiže tých sto percent priemer Európskej únie. To Rakúsko už je trochu ďalej. To je tam stodvadsať, stotridsať percent už a nehovorím o krajinách ako Švajčiarsko, alebo Írsko. Lebo sú krajiny, alebo Singapur. Často sa v minulosti skloňoval Singapur. ... Singapur, akoby sme mali byť takým Singapurom. Ale to sú krajiny, ktoré majú určité špecifikum, ktoré my nikdy mať nebudeme. Alebo Nórsko. Nórsko má ropu, Singapur má veľmi dobrú polohu ako námorný prístav, Švajčiarsko má finančné zázemie,  povedzme to takto. Čiže to sú krajiny, ktoré ťažia z tohto a ten technologický pokrok im môže byť trošku tak poviem prehnane, ukradnutý. Ale týchto nikdy asi pravdepodobne nedobehneme. Čiže skôr sa orientujme na to Rakúsko, na ten priemer Únie, že tam by to šlo a súhlasím, do ľudského kapitálu, stabilné inštitúcie, ktoré budú podporovať nie protekciotizmus v obchode, ale naopak, aby sme boli na tej hranici konkurencie schopnosti vždy čo najlepšie bližšie k Európskej únii. Tam to vidím."

Daniel Horňák: „Páni, v tejto chvíli vám veľmi pekne ďakujem za zaujímavú diskusiu a prajem vám príjemný zvyšok večera."

Vladimír Baláž: „Pekný zvyšok večera prajem."

Branislav Žúdel: „Pekný večer."

Publikované z monitoringu STORIN, s. r. o.

(MI)

 

Kľúčové slová:
ekonomika

Odbory vedy a techniky:
Spoločenské vedy

Tlač