Rozhovor s historikom Janom Peškom

29. 03. 2018

História je súčasťou našich životov. Neznalosť histórie sa ľuďom nevypláca. Rozhovor s historikom docentom Janom Peškom, z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Televízna stanica Bratislava(22. 3. 2018; Televízna stanica Bratislava; Metro dnes; 18.00; por. 3/4; Oľga Valentová)

Oľga Valentová, moderátorka: „História je, aj keď sa to nezdá, súčasťou našich životov. Neznalosť histórie sa ľuďom tvrdo nevypláca. Preto radi vítame v štúdiu historikov. NO a dnes je to docent, doktor Ján Pešek z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Vitajte u nás v štúdiu."

doc. PhDr. Jan Pešek, Historický ústav Slovenskej akadémie vied: „Dobrý deň."

Oľga Valentová: „Som veľmi rada, že ste si našli čas a že ste tu u nás. Prečo je podľa vás osobne dôležité, aby sme poznali históriu, teda minimálne aspoň toho svojho národa, keď nie už teda aj tých susedných?"

Jan Pešek: „Človek a učí z vlastnej minulosti. A nemôže sa učiť z niečoho, čo nepozná. Platí to o mojom národe, platí to o širšom okolí môjho národa, o národoch okolo nás, ktoré mali podobný osud, zdieľali podobné osudy alebo približne rovnaké osudy a vyvíjali sa v čase. A mňa osobne zaujalo práve to obdobie, ktoré som prežíval. A prežíval som ho ako dieťa. Ja som ročník 1949. A možno aj preto, keď som sa dostal k histórii, tak akoby som chcel poznať sám seba. Dokonca aj rok 1989, keď padol komunizmus, čo ja som vedel o tom, aký je mechanizmus vládnutia toho režimu, čo všetko sa deje za zatvorenými dverami? A inak sa na to pozerám dnes, keď sú mi otvorené archívy a ja môžem študovať to, čo bolo 40 rokov zatvorené v archíve, čo sme nesmeli vedieť a dnes už to vieme."

Oľga Valentová: „Myslím si, že mnohí z nás hlavne po tom 1989 boli šokovaní, že čo sa to vlastne udialo, za čo sme to vlastne zvonili tými kľúčmi na tých námestiach. A čo všetko sa dialo, aké je to zložité prevziať moc v úvodzovkách. Vy ste odborník na to obdobie okolo tej druhej svetovej vojny, po druhej svetovej vojne. Rok 1918 bol rokom vzniku Československej republiky a rok 1948 bolo niečo dôležité, čo sa udialo v Československu po druhej svetovej vojne."

Jan Pešek: „Ten rok 1948 to bolo určité vyvrcholenie zápasu o smer vývoja tej spoločnej republiky. Či to bude republika demokratická, alebo či ten vývoj bude smerovať k nastoleniu totality. A ten rok 1948, to bol teda zlom, to bol koniec demokracie, to bolo nastolenie komunistického režimu, brutálneho, teroristického a keď to človek sleduje v komplexe a v kontakte s tým, čo a deje dajme tomu v súčasnosti, tak akoby to malo niečo spoločného. V roku 1948 boli na námestiach obrovské davy ľudí a je charakteristické, že tie námestia sú plné aj dnes. Vtedy to bol zápas medzi demokraciou a totalitou. Dnes je to boj za demokraciu, za fungujúci štát proti korupcii. Ale charakteristické je, že na tom zápase sa podieľajú ľudia a masy ľudí a de facto oni určujú výsledok toho stretnutia. A keď budeme v súčasnosti spoliehať len na to, že prebehne nejaká rekonštrukcia vlády a prestanú ľudia byť aktívni, tak zase de facto odovzdajú tú moc jednoznačne do rúk politikov a oni rozhodnú jednoznačne podľa svojich vlastných záujmov."

Oľga Valentová: „No dobre, ale čo sa v tom 48 stalo? Podľa mňa my, aj spolu s divákmi ja, takí čo sa nevenujeme histórii, vieme len, že v 45 sa skončila druhá svetová vojna. Jedni boli na strane porazených, volajme ich ľudovo-laicky fašisti a potom boli tí na strane víťazov, to bol Sovietsky zväz a spojenci. Čiže čo sa udialo v tom 48? Niekto vyhral voľby a boli to komunisti?"

Jan Pešek: „V roku 1945 bol nastolený takzvaný ľudovo-demokratický režim. Obe strany, ako demokratické strany na jednej, tak komunisti na druhej strany tvrdili, že to je konečná forma vlády. A to tvrdili navonok. Demokratické strany predpokladali, že ten vývoj pôjde smerom k posilneniu demokracie a v tom smere bude ten režim ľudovo-demokratický prekonaný ako v zmysle posilnenia demokratického charakteru a komunisti zase tú ľudovú demokraciu chápali ako cestu k moci. Čiže obe strany zdôrazňovali, že takýto charakter režimu tu bude - ľudová demokracia, ale ani jedna, ani druhá strana s tým de facto nepočítala. Preto to bolo odsúdené k tomu, že sa musela zvoliť jedna cesta. Buď cesta k demokracii alebo cesta k socializmu, k totalite."

Oľga Valentová: „Len vtedy tí komunisti netvrdili, že je to totalita. Povedali ste demokratické strany, čiže bolo ich tam viac tých strán, ktoré to boli? Ja už si nepamätám."

Jan Pešek: „Keď sa inštaloval ten ľudovo-demokratický režim, tak sa tie strany, ktoré boli v exile, či už v Londýne alebo v Moskve, dohodli, ktoré strany z tej predchádzajúcej republiky či už tej prvej alebo druhej československej alebo zo Slovenského štátu, budú zakázané. A zakázané boli také strany ktoré inklinovali k fašizmu. Vylúčila sa pravica a zostali len strany stredu a strany smerujúce doľava. Čiže vlastne pravica bola vyradená, zostal stred a ľavica. V českých krajinách existovali štyri strany. Národná socialistická, Ľudová a Sociálnodemokratická plus KSČ - Komunistická strana Československá, ale pôsobila len v českých krajinách. Na Slovensku ako organizačne samostatná bola Komunistická strana Slovenska a Demokratická strana. Dve strany. Až pred voľbami, krátko pred voľbami na jar 1946 vznikli ešte ďalšie dve strany: Strana slobody a Strana práce, čo bola de facto akási sociálna demokracia, hoci ešte v tom čase názov sociálna demokracia neniesla. V Čechách bola najsilnejšia Komunistická strana na Slovensku Demokratická strana. Mala 62 percent hlasov. Takže výsledky druhej svetovej vojny boli také, že zaradili Slovensko do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Sovietsky zväz oslobodil prevažnú väčšinu Československa, len kus západných Čiech obsadili Američania, ale vojská na jeseň roku 1945 odišli. A tí Sovieti tých našich komunistov tlačili k tomu, aby do toho šli, aby sa rozhodli, aby sa pokúsili uchopiť tú moc. Vo voľbách roku 1946 celoštátne boli komunisti najsilnejší. Keď spočítame hlasy odovzdané komunistom v Čechách aj na Slovensku. Boli silní, ale neboli ešte dominujúci. A pre slovenských a českých bolo cieľom nastolenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Oni nehovorili o tom, že chcú budovať socializmus sovietskeho typu. Vtedy sa okamžite zdiskreditovali. Hovorili, že chcú demokraciu, že podporujú živnostníkov, žiadne kolchozy u nás budovať nebudeme a tak ďalej."

Oľga Valentová: „V preklade klamali."

Jan Pešek: „Klamali, boli to ľúbivé heslá a cieľ takéhoto postupu bol získať masovú podporu. A keď došlo na ostrie noža, na lámanie chleba, tak komunisti využili situáciu, ktorá sa aj vďaka politickým chybám nekomunistických politických strán, tá situácia sa tak vyvinula. Oni podali demisiu, ministri troch politických strán a nedokázali si zaistiť väčšinu. Demisiu podala menšina vlády a preto Gottwald ako predseda vlády mohol tvrdiť že vláda nepadla, vládu je treba doplniť o poctivých demokratov, doplniť tú vládu svojimi ľuďmi a bolo rozhodnuté. A potom, keď prišlo k tým voľbám v jari 1948, tak to už neboli žiadne voľby, pretože už neboli kandidátky tých politických strán, ale bola jednotná kandidátka a na tej kandidátke boli tri štvrtiny komunistov. A tie voľby boli zmanipulované a tým, že mali väčšinu v parlamente, obsadili zásadné mocenské nástroje ako bezpečnosť, armáda. Starý a chorý prezident Beneš abdikoval. Na jeho miesto zvolili Gottwalda, pretože všetky piliere štátnej moci Mali komunisti a začali presadzovať nie ten socializmus, o ktorom hovorili predtým, že chcú demokratický, súkromné vlastníctvo a tak ďalej, ale už to bol jednoznačne model sovietskeho typu."

Oľga Valentová: „Myslím si, že aj bez toho, aby som sa pána historika pýtala, aké sú dosahy histórie na našu súčasnosť, sme to všetci teraz vycítili, takže ja veľmi pekne ďakujem pánovi docentovi Janovi Pešekovi z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied za rozhovor u nás v štúdiu."

Publikované z monitoringu Slovakia Online s.r.o.

(MB)

Kľúčové slová:
Slovenská akadémia vied, veda

Tlač