Analytik Viliam Páleník o bilancovaní po 30-tich rokoch

19. 11. 2019

Rozhovor s analytikom Viliamom Páleníkom z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Hlavnou témou rozhovoru bolo porovnanie životnej úrovne za bývalého režimu a v súčasnosti.

Televízna stanica TA 3 - logo(15. 11. 2019; TV TA3; Ekonomika; 12.30; Marek Mašura)

Marek Mašura, moderátor: „V týchto dňoch sa venujeme 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktoré si pripomenieme túto nedeľu. Už sme u nás v štúdiu hovorili o tom, ako bola životná úroveň za bývalého režimu, a aká je dnes. Keďže pri tejto téme ostalo ešte niekoľko otázok, takpovediac otvorených, budeme v nej pokračovať. Slovo dostane Viliam Páleník z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorého už vítam u nás v štúdiu. Prajem príjemný dobrý deň."

Viliam Páleník, analytik Ekonomického ústavu SAV (hosť v štúdiu): „Dobrý deň prajem.”

Marek Mašura: „Pán Páleník, v stredu som sa s analytičkou Poštovej banky Janou Glasovou rozprával o tom, ako dnes zarábame, ako je to v porovnaní s bývalým režimom, a z tých čísiel, ktoré o chvíľu môžeme vidieť aj na grafe, môžeme vidieť, že dnes zarábame o približne pätinu viac ako pred 30-timi rokmi. Samozrejme hovorím o reálnom vyjadrení po tom, čo zohľadníme rast cien. Vy ste ma však upozornili na to, že príjmy treba brať v širšom kontexte, že dnes to nie sú iba mzdy, ale aj príjmy z podnikania, prenájmu, povedzme, garáže a podobne. Tak povedzme si o tom viac.”

Viliam Páleník: „Treba pripomenúť, že zvyčajne sa to porovnáva, že koľko hodín sme pracovali na kúpu niečoho, čiže berieme skôr tú hodinovú mzdu. Netreba zabúdať, že aj v tej dĺžke tej pracovnej zmeny nastali zmeny. Za posledné desiatky rokov výrazne klesla tá normálna pracovná doba a v čase reálneho komunizmu nielenže bola dlhšia pracovná doba, predtým boli aj pracovné soboty, ale veľmi časté boli tzv. nadčasy. Keď bola nejaká objednávka, niečo bolo treba vyrobiť, najprv neboli nejaké súčiastky, čakalo sa a potom zrazu bolo treba robiť dlho do noci alebo v sobotu, nedeľu, aby sa dohnali tie veci. Čiže ľudia vo všeobecnosti pracovali viac hodín ako dnes, tá práca bola horšie zorganizovaná a také tie kampaňovité práce boli veľmi časté. Čiže už z tej mzdy hodinovej nemali tú životnú úroveň, ale pracovali viac hodín, aby si to dorobili.

Potom sú tie iné formy zárobku, ktoré neexistovali, ako napríklad zmiešaný dôchodok, to je príjem živnostníkov, vtedy neboli, dnes sú, a tí živnostníci, keď sú úspešní, tak majú veľmi dobrý príjem, viac ako bežnú mzdu, mzdy aj príjmy z podnikania, z majetku. Vtedy vlastne neexistoval legálny spôsob prenájmu, povedzme, bytu, alebo nejakého svojho majetku, investovania do akcií, dlhopisov, boli len vkladné knižky s určitým presne určeným úrokom, žiadna iná forma investovania nebola. A ešte treba pripomenúť, že vtedy vlastne okrem starobného dôchodku a detských prídavkov neboli nejaké sociálne dávky, ktoré teraz sú, tie príjmy sociálne narástli, dokonca aj pomer starobného dôchodku k tej mzde narástol, miera náhrad, a vtedy aj teraz bola šedá ekonomika, to znamená, rôzne fušky a rôzne také zarábanie si. Ale vtedy bola vlastne tá šedá ekonomika nevyhnutnosť, lebo neboli, povedzme, remeselníci alebo podobné, čiže aj ten rozsah práce po pracovnom čase, aby si človek zarobil nejakými fuškami, bol oveľa rozšírenejší ako teraz.”

Marek Mašura: „Poďme si to pozrieť aj na grafe Poštovej banky, aby sme trošku dodali k tým našim slovám aj čísla. Ja k tomu ešte dodám, že pred 30-timi rokmi bola spotreba domácností vzhľadom na mzdy nízka, čiže inými slovami, kvôli nedostatku spotrebného tovaru často nebolo čo kúpiť, a na toto upozornila aj vo svojom aktuálnom komentári Národná banka Slovenska. Tak máte priestor na vyjadrenie.”

Viliam Páleník: „Áno, jednak nebolo čo kúpiť, a jednak, ak niekto si našetril peniaze, nemal do čoho investovať, takže to boli dve rôzne veci, ale samozrejme, ľudia zarábali tie svoje prostriedky, použili na ten svoj bežný život, skôr je ten problém, že štát nútil ľudí k investovaniu, štát vo veľkom rozsahu cez riadenú investoval do nových výrobných fabrík, do novej infraštruktúry, ako je železnica, alebo plynovody, ropovody, elektrické rozvody, investoval do nových fabrík, ale donútil ľudí aj investovať do bytov, lebo im vlastne tie byty určitým spôsobom prideľoval, jednoducho veľa ekonomika investovala do svojho budúceho rastu, rozhodnutím zhora, či ľudia chcú, alebo nechcú, ale zároveň tie investície neboli efektívne, častokrát neboli využité, alebo tie továrne, ktoré boli postavené, boli pridrahé, alebo nemali odbyt, alebo mali priveľa odbytu, čiže neefektívne investície, ktoré nepriniesli veľký hospodársky rast, a zároveň tí drobní ľudia vlastne nemali do čoho investovať, aby, povedzme, mali z toho nejaký zisk, to bolo jednoducho zakázané.”

Marek Mašura: „Keď sa rozprávame o príjmoch, povedzme si to aj na konkrétnych príkladoch, aby sme to, takpovediac, trošku priblížili divákom, ktorí už si možno nepamätajú, ako to bolo pred 30 rokmi. Tak dva príklady, manuálny pracovník, robotník a vysokoškolsky vzdelaný zamestnanec, aké boli ich platy vtedy a aké sú dnes?”

Viliam Páleník: „Tak, reálny komunizmus trval 40 rokov, takže ono by to chcelo trochu rozdeliť. Je treba pripomenúť, že reálny komunizmus u nás nastúpil v roku 1948, iba zo tri roky po vojne, čiže to prvé obdobie bolo sprevádzané povojnovou obnovou, postaviť to, čo sa po vojne rozbilo, preorientovať, jednoducho tá povojnová radosť z toho, že je koniec vojny, a že ekonomika sa po vojne z dna odráža, tak to bolo pre ľudí veľmi priaznivé, ale prekrývalo sa to s tým nástupom komunizmu, čiže tie prvé obdobia mali ekonomickú dynamiku, boli zapojené do pracovného procesu cez povinnú kolektivizáciu, uvoľnilo sa veľa ľudí z poľnohospodárstva, tým, že sa to mechanizovalo, tak tí posilňovali industrializáciu, ženy boli postupne zapájané do pracovného procesu cez škôlky, jasle, to tiež posilňovalo tú pracovnú silu, ktorá vstupovala do ekonomiky.

Bol to typický expanzívny hospodársky rast, budovali sa nové závody, továrne, doslova od podlahy, čiže baníctvo, hutníctvo, tie suroviny, cement a z toho ďalej, čiže bol to typický expanzívny rast, ktorý ľudia vnímali pozitívne, lebo videli, že sa stavia, buduje, atď. Potom nastalo to obdobie takej nasýtenosti tohto modelu, v 60-tych, 70-tych rokoch, kedy už až tak to po vojne nerástlo, ale vo všeobecnosti na vašu otázku, kto sa mal lepšie, ak počas tej industrializácie rozhodne bolo treba robotníkov, všade sa stavali továrne, čiže robotníci boli nedostatkový tovar, a preto mladí ľudia, ktorí boli pracovať ako robotníci, boli vítaní, bolo plní sily, ochoty, robili nadčasy, intenzívne, úkolová práca, platilo sa za výkon u robotníkov, čiže veľa zarobili, zároveň boli nedostatkoví a dostávali robotníci bez problémov podnikové byty a jasle, škôlky, čiže mladí robotníci sa mali rozhodne lepšie ako mladí vysokoškolsky vzdelaní ľudia, lebo tých bolo celkom dosť, a byty nedostali, plat dostali taký základný, tabuľkový, štátny.

Potom s pribúdajúcim vekom tí robotníci sa doslova zodrali v tej práci, rýchlo ochoreli, v 50-ke zomreli, alebo sa ledva dožili dôchodku. Ale zase tí vysokoškolskí predsa len mali menej škodlivú prácu, a v tom vyššom veku mali šancu urobiť taký tabuľkový postup v plate, ale nie každý. Ten, kto bol politicky konformný, tak dosiahol určitú pozíciu vedúceho, riaditeľa, a to už bola dobre platená práca, celoživotne ten vysokoškolský zarobil slušne, ale ten, ktorý nebol nejako kariérne úspešný, či už preto, že nebol politicky vhodným, alebo mal málo široké lakte, alebo ako to povedať, tak ten sa mal celý život horšie. Čiže vysokoškoláci, tí bežní, ktorí nerobili politickú kariéru, alebo politickú odbornú, sa mali horšie ako tí, ktorí robili. Ale v tom, kto urobil tú kariéru, nebolo veľa spravodlivosti, skôr to bola vec politických…”

Marek Mašura: „Vy ste hovorili aj to, že tí robotníci boli krátko pred dôchodkom už zrobení, a takpovediac, už sa tešili na ten dôchodok. Tie grafy, s ktorými teraz prichádzajú rôzne organizácie, alebo odborníci, hovoria, že tá životná úroveň v súčasnosti je aj preto lepšia, lebo sa dožívame vyššieho veku, ako to bolo predtým, a tá práca, hlavne tá manuálna, nie je už taká náročná. Ako vnímate tieto názory?”

Viliam Páleník: „To je určite pravda. Ten priemerný vek dožitia sa výrazne zvýšil za tých posledných 30 rokov, a to ešte bude pokračovať, lebo vlastne tí ľudia žili v komunizme, a povedzme, posledné dva roky po roku 1989, tak tam to nie je také zjavné, to je krátka doba, ale všeobecne tá industrializácia komunistická viedla k tomu, že sa stavali nové priemyselné závody, ktoré mali vyrábať, a bolo úplne nepodstatné, alebo dokonca bola taká spoločenská atmosféra, že treba v záujme budovania znášať, alebo tešiť sa, že to smrdí, že to dymí, to bol ako keby znak pokroku, alebo že traktor vrčí a natriasa a nadhadzuje, aj tá doprava všetky, čiže tá záťaž pre životné prostredie bola veľká, a tí, ktorí priamo pracovali v tom priemysle, boli vystavení enormným chemickým a hlukovým, alebo iným atakom, čo sa prejavilo na ich, a veľkej intenzite práce, tým nadčasom, sa prejavilo na krátkom veku dožitia. Tá masová úmrtnosť v niektorých oblastiach výroby bola veľká, a celkom sa to prejavovalo na nízkom priemernom veku dožitia. Neplatí to len o mužoch, aj ženy pracovali vo výrobe, v textilkách, a všelikde, aj taká emancipácia, aby ženy robili aj ťažké manuálne práce, tam bola, čiže aj ten priemerný vek dožitia nebol dobrý. Takže z tohto pohľadu určite tá zmena pracovných podmienok, reálne pracovnoprávne vzťahy s reálnou pracovnou dobou, bez nejakých nadšených nadčasov, alebo vynúteno nadšených nadčasov, viedla k tomu, že sa celkový vek dožitia výrazne zvyšuje.”

Marek Mašura: „Pán Páleník, tie čísla ukazujú, že životná úroveň je približne o tretinu vyššia ako pred 30 rokmi, ale dovolím si tvrdiť, že sú niektorí diváci, ktorí teraz povedia, že ja sa nemám lepšie, ako to bolo pred 30 rokmi, napríklad preto, že dlhú dobu nemá prácu, alebo že žije od výplaty k výplate, je tu aj jedno číslo, ktoré takisto určuje, aká je životná úroveň. Tým číslom je nezamestnanosť. Pred 30 rokmi vieme, že takmer neexistovala, teraz je síce blízko historických miním, ale stále 5-percentná. Tak niekto by mohol povedať, že teraz sa má horšie napríklad, keď nemá prácu. Čo by ste mu na to povedali?”

Viliam Páleník: „Tak, jednaj treba pripomenúť, že aj v čase reálneho komunizmu boli domácnosti, ktoré žili od výplaty po výplatu, a ja som to aj vo svojej domácnosti zažil, že jednoducho človek koľko zarobil, toľko minul, a veľmi sa tešil na tú výplatu, aby sa znova pozbieral. Ale na druhej strane určite tá skupina dlhodobo nezamestnaných, lebo nakoniec, keď je niekto polroka nezamestnaný, tak dostáva tú podporu v slušnej výške, to nie je zase taký finančný stres, skôr psychický, či si nájde novú prácu, ale ten, kto naozaj dlhé roky nepracuje, dostáva len dávky v hmotnej núdzi, ktoré sú nízke, tak ten určite sa má zle, nemôže si to chváliť, ale na druhej strane treba pripomenúť, v čase komunizmu tiež boli ľudia, ktorí nevedeli si nájsť, ťažko si našli prácu, ale báli sa, že budú potrestaní za príživníctvo, bol to kriminálny čin, a museli v strese si nájsť nejakú prácu, lebo jednoducho nedalo sa byť bez práce, kdežto dnes ich nikto neodsudzuje, môžu, takpovediac, naozaj normálne žiť z tej štátnych sociálnych dávok, nie sú dehonestovaní, alebo nejako vypudení zo spoločnosti. Iná vec sú samozrejme také asociálne javy, ako segregované rómske komunity, alebo bezdomovci, to sú samozrejme iné, ale ako tá väčšina tých nezamestnaných sa cíti byť primerane prijímaná spoločenstvom, ale na druhej strane…”

Marek Mašura: „Už len v krátkosti, prosím reakciu.”

Viliam Páleník: „… životná úroveň nie je jednoduchá vec, subjektívne človek sa môže cítiť teraz horšie ako v minulosti, a objektívne to môže byť naopak, človek sa vždy porovnáva so svojím susedom, známym, a nevie si desiatky rokov dopredu porovnať tú životnú úroveň vtedy a teraz, porovnáva sa s inými. A ak sa porovná s úspešnejšími, tak určite to nevníma dobre.”

Marek Mašura: „Obdobie bývalého režimu, ale aj to, ako sa máme po 30 rokoch od Nežnej revolúcie, som zhodnotil s Viliamom Páleníkom, analytikom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied. Ďakujem veľmi pekne za váš čas."

Viliam Páleník: „Ja ďakujem za pozvanie.”

Publikované z monitoringu Slovakia Online s.r.o.

(MB)

Kľúčové slová:
ekonomické vedy a obchod , Slovenská akadémia vied, výskum, ekonomika

Odbory vedy a techniky:
Spoločenské vedy

Tlač